V tvojich očiach

Nemôžem sa pohnúť

"Auuu." To bolo prvé, čo mi napadlo. Nedarilo sa mi otvoriť oči. Čo mám na nich balvany? Alebo mi ich niekto zalepil lepiacou páskou? Do kelu, asi fakt mi ich niekto zalepil.
Nechápem. Kde som?
Čo sa deje?
Prečo mám pocit, že sa nemôžem pohnúť?
Čo sa stalo?
Počul som svoje funenie, zrýchlený dych. Čo si pamätáš naposledy Sebo? Už som mal nervy. Dýchanie ma až pálilo. Auuuu, pripadal som si, že mám suché všetky sliznice a bolelo to. Začala ma chytať panika. Pochovali ma zaživa?! Mysli, mysli!!!! Hlava....začala ma strašne bolieť, ako mám rozmýšľať, keď ma bolí hlava?
Skaly. Skaly. Veža!
Hej, spadol som. Zlaňoval som a spadol. Dobre, kľud, tak som sa tresol o skalu, ale prečo sa nemôžem pohnúť?! Do kelu! Do kelu! Aaaaaaaa!!!!!

"Aaaaaa!" Priestorom sa rozľahol zvuk. Znelo to ako zachrčanie zmiešané s tlmeným zvukom. Aspoň jeden zmysel mi funguje, sluch. Rozľahlo sa to do piestoru, takže viem, že nie som v truhle. Začínalo ma chytať zúfalstvo. Pohol som rukou, skvelý pocit, pohnúť rukou. Aj druhou, fajn. Ale boli to iba pohyby prstami. Stále som funel.
Šťuknutie? Kroky.

"Aaa, niekto sa nám konečne prebral." Celkom milý hlas. Nemôžem sa pohnúť, chcel som povedať, ale znelo to ako mumlanie.

"Počkajte, už to bude, dáme preč hadičky." Auuuu zaštípalo to. Z nosa mi niečo vytiahla. Auuuu. Hrdlo som mal úplne zlepené, jazyk suchý, akoby sa mi vôbec netvorili sliny.

"Oči, nemôžem otvoriť oči." Zase to znelo, akoby som mal drevený jazyk.

"Neboj sa hneď to bude dobré." Ešteže je tu ten milý hlas. Bolo mi do plaču a mal som strach. Fakt super, ako malé decko. Ale ja som nevedel kde som, aj keď predpoklad bol, že v nemocnici. Nevedel som sa pohnúť, ani rozprávať poriadne a ani nevidím......to človeka položí.

Počul som púšťanie vody. Kroky. Chladné a mokré. Utierala mi oči. Bolo to skvelé, ako balzam aj na moje nervy. Keď prestala, snažil som sa oči opäť otvoriť. Už to išlo, ťažšie, ale nakoniec sa rozlepili. Ostré svetlo ma zarezalo v očiach a preniklo, ako ostrá bolesť až do hlavy. Prižmúril som ich , iba na pár sekúnd, kým som ich opäť otvoril. Predo mnou sa po zaostrení objavila bucľatá tvár staršej pani, ktorej patril, ten príjemný hlas.

"Tak čo, už je to lepšie?" Usmiala sa.

"Áno, ďakujem." Bol to taký sypot z mojej strany. Ako dlho som bol mimo?! Oči som mal zlepené riadne a môj hlas? A celé telo?

"Ako dlho? Som smädný. Čo sa vlastne....? Prečo sa nemôžem pohnúť?" Myšlienky sa mi rozbehli rôznymi smermi. Jazyk ma pomaly začal počúvať a už bolo skoro rozumieť čo hovorím. Teda dúfam, že aj sestrička.....

"Kľud pomaly. Najprv sa trochu napi." Priložila mi k ústam pohár vody a pridvihla mi hlavu. Pripadal som si ako handrová bábika. Keď som prehltol, mal som pocit, že sa zbláznim. Že potrebujem vypiť celé vedro a pohár mi stačiť určite nebude. Ale ona mi dala iba zopár hltov. Keby mi fungovali ruky normálne, tak jej ten pohár chytím a nepustím, kým to nevypijem celé.

"Spal si dva týždne. Trochu to bude trvať, kým ťa začne telo poslúchať, to je normálne. Zavolám lekára, ten ti všetko vysvetlí."

"Ale som ešte smädný."

"Postupne, všetko postupne, dobre? Teraz pokojne lež , kým príde lekár." S tými slovami sa otočila a odišla. Jazykom som sa snažil vychutnať si posledné zvyšky vody, čo mi ostala v ústach a zároveň som sa ho snažil rozhýbať. Hovoriť ako zombie, to ma desilo. Preskúmal som každý zub, fuj hnusná pachuť v ústach. Teraz keď na niekoho dýchnem, tak odpadne.

"Se...bo." Snažil som sa vysloviť aspoň niečo.

"Se.....bo, se......bo." Už to bolo skoro zrozumiteľné. Začal som vymenovávať všetky veci v miestnosti aj niekoľkokrát, kým sa to znelo ako malo. Okno, dvere, umývadlo , posteľ perina, obväzy.

Ruky......! Ruky som mal priviazané k rámu postele. Snažil som sa stískať ich do päste. Išlo to ťažko akoby neboli ani moje. V jednej ma poriadne zaštípalo. Bodaj nie, bol som napojený na výživu.

Kde sú?! Zase sa začalo stupňovať napätie v mojej hlave. Čím ďalej, tým viac mi vadilo, že som pripútaný. Z polohy ležmo som mal aj dosť nemožný výhľad.

Konečne kroky. Dvere sa otvorili a vošiel starší chudý pán.

"Dobrý deň, ako sa cítite?"

"Ako väzeň." Vyšlo zo mňa. Dnešný deň asi nebol pre mňa tým najšťastnejším. Ale jeho to pobavilo.

"My budeme radi ak vás budeme môcť čím skôr prepustiť. Sestri." Kývol na sestričku, aby ma odviazala.

"Je to štandardný postup, aby ste sa pri pohnutí neodpojili od potrebných hadičiek. Tak ako sa máte? Reakcie a vnímanie je dobré. Už sme začali mať o vás starosť." Sestrička ma odviazala a naklonila elektronickú posteľ do polosedu. Za čo som jej bol naozaj vďačný. Teraz som videl z boku aj priesvitný vak na ........fúj, už mi pomaly dochádzalo, že som akosi celý na niečo napojený. Lekár si vybral z vrecka pero, z ktorého sa vykľula malá baterka, naklonil sa a zasvietil mi do očí.

"Takže mladý pán, na čo si naposledy spomínaš?" Uložil mi ruky na brucho a vytiahol také malé kladivko. Skúšal mi reflexy. Sledoval som ho.

"No, ehmmm, niečo sa stalo a mňa treslo o skaly. Asi som aj krvácal a odpadol som." Lovil som v pamäti. Aaaaa, noha, noha bola .....

"Noha." To už sa presunul aj on k nohám. Odkryl paplón zospodu a bola tam iba jedna, jedne prsty. Prešiel mi opačnou stranou kladivka spodok chodidla a noha sa nepatrne pohla.

"No áno noha. Museli sme ju zooperovať, máte v nej skrutky. Trochu komplikovaná zlomenina a vykĺbenie kolena." To znamená, že ju mám. Uf! Pod perinou bol aj ďalší hrboľ. Odkryl paplón a ja som ju mohol vidieť celú. Bola podložená na nejakých podložkách. Nebola celá v sádre, skôr taká dlaha s popruhmi. Lekár si ju pozorne obzeral.

"Ale oveľa viac ste nás potrápili s hlavou. Silný otras. Dokonca prasknutá lebka, opuch mozgu. Museli sme vás dať do umelého spánku, kým sa to nedostane do normálu."

"A teraz?" Zase sa trochu zasmial.

"No, ste takmer zdravý. Presunieme vás z intenzívky na izbu , urobíme ešte zopár vyšetrení, poodpájame a trochu rozcvičíme a pustíme domov. Určite sa vás už nevedia dočkať. Pamäť vám slúži, čo je výborné. Alebo sa mýlim? Určite máte aj poriadny hlad. Ja napríklad mám." Zas úsmev. On dnes asi pojedol vtipnú kašu.

"Hej a smädný som ako ťava."

"Dobre, tak zatiaľ iba pomaly, cez slamku, lebo by vám prišlo zle. Ale nebojte sa, dnes vám už dáme niečo zjesť. Upovedomíme rodičov."

"Rodiča." Skočil som mu do reči.

"Fajn, rodiča. Som rád, že vám hlava funguje ako má." Ešte sa zasmial, niečo vravel sestričke a potom spokojne odišiel. Ja som až taký spokojný nebol. Stískal som ruky v päste, aby som zistil, či v nich mám silu. Dva týždne....dva týždne som ležal. Keby ma tak videla........

Zelenoočko!

Casanova žijeeeee😊😊😋 čo určite všetci oceníte. 😉 a vyzerá to, že ....no proste asi sa dá aj dokopy, nie.😎😇 Nevládzem už takže to seknem tuto,😔 ale dúfam, že cez víkend ešte niečo stihnem pridať 😏a že som vás aspoň trochu potešila😊😘😘😘