V tvojich očiach

Spoločná noc

Objednal som nám hranolky a nugetky. Trvali však na tom, že to musíme prísť zjesť dolu do jedálne. Už boli dosť vytočený, že naši nedôjdu, tak som nechcel dráždiť a vysvetľovať, že Zelenoočko nemôže chodiť.

Roztvoril som dvere, ako veľká voda.

„Zelenoočko." Strhla sa. Našiel som ju s doširoka otvorenými očami a prekvapeným výrazom.

„Zaspala si?" Joooj, ja som taký debil. Vzdychla si.

„Uhmmm." Ľahla si naspäť.

„Keby som to bol vedel, mohol som ťa zobudiť bozkom." Zase som veselo provokoval.

„Prestaň, Bastián nemám náladu, všetko ma bolí. Choď si baliť nejaké iné baby a mne daj pokoj." Zašomrala to do vankúša so zavretými očami, zachrípnutým, zaspatým hlasom. Prišlo mi to také vtipné, akoby sme boli dlhoročný manželia. Neubránil som sa úsmevu od ucha po ucho. Zohol som sa ku nej blízko.

"Vstávaj Zelenoočko, objednal som nám večeru. Pozývam ťa." Zapriadol som.

"Hmmmm." Iba zabručala.

"Nemôžeš predsa odmietnuť takého šarmantného nadutca."

"Môžem. A nie si šarmantný, ale arogantný nadutec." Aj v polospánku jej to zjavne páli.

"Dobre, ale ja nemôžem dovoliť, aby si ostala hladná, lebo som sľúbil, že sa o teba postarám."

"Ja nie som hladná." Úsmev, ani smiech ma neprechádzal.

"Tak dobre, už som to aj tak objednal, nechce sa mi jesť samému a nedovolili mi to odniesť na izbu, takže." Odkryl som paplón. Ležala na boku riťka vypúlená. Hmmm, alebo tu môžem ostať a pozerať sa , to by tiež nebolo zlé.

"Hmmmm, pekná riťka." Myslím, že to ju dosť prebralo.

"Bastián." Precedila pomedzi zuby.

"Choď preč, choď si hľadať náhodné známosti." Potvora malá. Zasmial som sa.

"Jediná osoba v penzióne je recepčná a tá je nepríjemná a stará a nemá pekný zadok." Ani sa nepohla. Chvíľu som sa ešte díval, musím povedať, že ma to celkom bavilo. Usmieval som sa na jeden kútik, jak pripečený. Do kelu! Musím to ukončiť skôr než začnem mať...........ehmmm............. veľmi inšpiratívne predstavy. Zhlboka som sa nadýchol.

"Tak poďme vrece zemiakov." Potiahol som ju za ruku, aby sa posadila. Otvorila oči a pozrela na mňa zachmúreným, zničujúcim pohľadom.

"Mňa nezastrašíš Zelenoočko." Povedal som to odvážne, so širokým úsmevom, ale ten pohľad bol dosť škaredý.

"Ani ma nehne sa prezliekať." Zahundrala. Nedalo sa na tom nesmiať.

"To je škoda, ja by som sa celkom rád popozeral, ako sa prezliekaš." Zas zazrela a pokrútila hlavou.

"Dooobre, nejak to prežijem. Na romantickú večeru v obleku pôjdeme inokedy." Zasmial som sa. Dvihol som ju na ruky. Chytila ma okolo krku. Už som vychádzal z izby.

"Som bosá." Pozrel som na jej nohy, ktorými zakývala. Na jednej mala farebnú ponožku a na druhej obväz.

"To nevadí, aj tak nepôjdeš po vlastných. Zamkni." Pretočila kľúčom v zámku a mohol som ju zniesť dole. V jedálni bola romantika jak vyšitá, lebo sme tu naozaj boli sami.

"Takže vy ste sa vrátili, kvôli zraneniu?" Povedal čašník, keď nám priniesol jedlo a všimol si jej farebnú ponožku.

"Hej, kvôli vykĺbenému kotníku."