V tvojich očiach

Ako?

Predstava, ako sa jej dvíha hrudník zakaždým, keď pohladím jej pery, mi spôsobovala zimomriavky. Musel som sa zhlboka nadýchnuť. 

"Čo Sebo? Ako v škole? Zvládaš to tam s barlami?" Odtrhol som zrak od okna a pozrel na otca. 

"Hej, no. Je to dosť na prd, už mám chrasty pod pazuchami. Ale dohodol som sa s riaditeľom, že ak bude zle, tak neprídem. Hlavne nech mám poriešené známky." Byť bez Zelenoočka, sa mi však nechcelo. Zase som sa zapozeral cez okno na míňajúce sa stromy. 

Otec ma viezol do školy, čo bolo fakt pohodlnejšie, ako sa trepať autobusom.  Autobusom som to už skúsil a dalo mi to dosť zabrať. Preto bolo fajn, že sa otec v práci mohol dohodnúť na príchody neskôr, aby ma mohol voziť. Venoval som mu za to vďačný úsmev, keď zastavil pred školou. 

"Diki. Čau poobede."  Vytrepal som sa von. Dnes bolo celkom teplo. To by bolo pekné, keby som nemal barle, s nimi som sa potil a poriadne funel. Ešte dva, tri týždne.  Išiel som rovno do triedy. Ísť za Zelenoočkom som už nestíhal s tými barlami a meškať zase na hodinu? Asi by už mali profesori fakt problém. Urobil som to tento týždeň už trikrát. Sadol som si do lavice a začal vyťahovať zošit. Moja sláva z  pádu a dvojtýždňového spánku pomaly opadávala.  Zelenoočko bola proti olizovaniu na verejnosti, tak sa oproti stavu predtým, teda naoko chodením, viacmenej pre ostatných nič nezmenilo. Zato pre mňa to bolo ako poriadny výbuch. Keď som ju objímal, vnímal som,ako mi vychádza v ústrety, ako sa jej hlava nakloní, aby som mal teplé miestočko na krku. Zo školy sme si brávali taxík, aby som nemusel skackať vedľa nej. V jej izbe som už mal v pamäti každý kút, každú vecičku a tam jej bozkávanie vôbec nevadilo. Včera sme dokonca piekli mafiny. 

"Čau Sebo. Máš tú úlohu?" Dovalila sa práve Mira, ako veľká voda a zdychčane dosadla na stoličku.  Otvoril som jej zošit na príkladoch, čo boli za úlohu.

"Diki. Si poklad." Hneď sa dala do opisovania.

"Ty čo si dnes do školy bežala?" Len tak pri rýchlom opisovaní zahundrala.

"Hej." Po dlhšej pauze dodala.

"Zaspala som. Mama mala nočnú a bracho dostal horúčky. Veľmi som sa nevyspala. Som zvedavá, čo ma bude čakať, keď prídem domov." To nebola pekná predstava.  Už som ju radšej nechal opisovať. Neschádzalo mi to z hlavy, ani na ďalšej hodine. Mira mala poriadne kruhy pod očami. 

"Nechceš niečo z bufetu?" Asi začínam mäknúť, ale ona mi často dala niečo zjesť, keď bolo zle.

"Fuu, bodlo by,ale vieš aké?" 

"Hej neskutočne zdravé a najlepšie vegetariánske." Hodila na mňa unavený úsmev a ľahla si na lavicu.  Pobral som sa do bufetu. Už som sa tam tešil. Dohodli sme sa so Zelenoočkom, že sa tam stretneme, aby som nemusel po toľkých schodoch.  Keď som prichádzal, už stála v rade. 

"Ahoj Zelenoočko." Venovala mi očarujúci úsmev. Keby nebolo s  tými barlami také  nemožné ju objať, tak už som pri nej. Naklonil som sa a pobozkal ju na líce. 

"Ako sa dnes máme?" Šepol som jej do ucha a aspoň som sa na ňu natlačil zozadu, aby som cítil, jej blízkosť.  

"No dnes je to dosť ťažké, keďže včera mi niekto veľmi nedovolil sa učiť." Zachechtal som sa. Včera som jej nedovolil si odsadnúť, chcel som ju mať v náručí a je pravdou, že moje prsty sem tam blúdili po jej tvári, ramenách, rukách... Ach! Nadýchol som sa.

"To je hrozné! Ale musím sa toho dotyčného zastať."

"No jasné, že ma to neprekvapuje." Keby som mal voľné ruky. Do kelu s barlami! Pohla sa dopredu. Tak som rýchlo vykročil za ňou. Lenže na rad sme prišli akosi rýchlo na môj vkus a už som si veľmi neužil jej teplo. Keď som okrem svojej tradičnej bagety popýtal aj zeleninovú, tak na mňa Zelenoočko pozrela s nadvihnutým obočím.