V tvojich očiach

Olympiáda

Fialkové šaty som hodil hneď do boxu na motorke, že ich na druhý deň vrátim. Takéto pominutie mysle, by sa mi stávať nemalo, lebo začnem pochybovať o svojom duševnom zdraví. Zhodil som zo seba mokré veci a hodil sa do postele. Zaspal som jak zarezaný. Otec ma zobudil trieskaním v kuchyni. Musel som spať dosť dlho. Zbehol som dolu, dal prádlo do práčky a išiel sa s ním pozdraviť.

„Ahoj, čo varíš?"

„Ahoj, spal si, nebodaj si chorý?" – skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Nie, iba som zmokol, tak som sa chcel zahriať." A vyčerpaný som sa cítil aj z niečoho iného, ale to je jedno. Otec sa nakoniec otočil a vrátil k hrncom.

„Fazuľovú polievku."

„Fajn, mám ti niečo pomôcť?"

„Ani, nie, ale dávaš prať? Mám tam nejaké veci na pranie. Vezmeš ich? Ako vždy na stoličke." S úškrnom som si odfúkol. Nerád som chodil do spálne. Spomienky sa mi stále vracali. Otec krájal cibuľu, bez toho, aby môjmu odfukovaniu venoval pozornosť. Nakoniec som usúdil, že nemám na výber. Dvere boli pootvorené. Žalúzie na oknách takmer zatvorené, takže som musel zapáliť svetlo. Na stoličke pri kozmetickom stolíku bola obrovská kopa prádla. Nič sa tu nezmenilo. V skrini stále viseli nejaké mamine šaty. Zatiahol som dvere na skrini. Rýchlo preč. Vzal som kopu a rýchlo padal. Po ceste mi vypadovali z kopy ponožky a ešte nejaké drobné kusy. Do kelu, budem sa musieť vrátiť. Tak som nechal zasvietené. V práčovni som to potriedil a nahádzal do práčky. Vracal som sa do spálne a zberal veci zo zeme. Jedno tielko vypadlo pri posteli. Zohol som sa poň. Na nočnom stolíku sa zableskol smaragdový náhrdelník. Žiaril ako jej oči. Sadol som si na posteľ a chytil ho do rúk. Prečo ho tu stále má? Už prešlo toľko času a stále tu leží, ako keď ho tu vtedy nechala. Ako pomník, ako spomienka, ale na čo? Posledný otcov darček. Fest drahý darček. Prechádzal som prstami po chladných kameňoch, v ktorých sa striedali rôzne odtiene zelenej. A zase som mal v hlave jej oči. Jej pohľady, chladný, vystrašený, iskrivý, nahnevaný a ten posledný milý a veselý, keď sa dívala na tú malú, alebo tie šaty. Hej tie šaty, čo si ty debil kúpil. Bastian! Bastian! Preber sa! Šibe ti! Hodil som náhrdelník späť na stolík, až to zacinkalo. Nebudem ako otec! Vybehol som z izby a zhasol. Radšej sa idem učiť.

* * *

Stepoval som pred kabinetom fyziky. Už som do príkladov včera veľmi nepozeral. Ale toto kolo olympiády by malo byť v pohode. Na dnes sme mali voľno, išli sme na elektrotechnickú, kde sa bude konať olympiáda. Vo vaku som mal akurát desiatu,vodu, kalkulačku a tabuľky. Aj to som ledva stihol kúpiť v bufete. Po chodbe sa práve blížila Zelenoočko. Mala na sebe ten sivý sveter, čo si v pondelok kúpila v sekáči. Tento nemal kapucňu, tak jej bolo vidieť aj do tváte. Vlasy mala skrútené do strapatého drdola. Cez plece prehodenú tašku. Líca malé červené, asi sa ponáhľala. Aaa, spomenul som si, že som nebol vrátiť tie šaty. Hodil som ich do motorky a včera som si na to ani nespomenul. Zachmúril som sa, veď mi ich už nevezme naspäť. Zelenoočko na mňa pozerala. Normálne ma prepálila chladným, skúmavým pohľadom. Mierne kývla hlavou na pozdrav. Kývol som tiež. Z kabinetu sa vyrútil profesor.

„No tu ste?" Bolo by zbytočné odpovedať, tak som len pozdravil.

„Dobrý deň."

„Dobrý, dobrý." Pôsobil trochu roztržite.

„No idú ešte dvaja žiaci od profesora Kovaľa, mali by nás čakať pri vstupe. No, tak poďme." Rýchlo zamkol a kráčal pred nami. Vo vestibule čakali jeden chalan a jedno dievča. Baba bola trochu silnejšia s okuliarmi. Už som ju na olympiáde registroval aj minulého roku. Chalana som ešte nevidel. Také vysoké tenké ucho.