V tvojich očiach

Zase Sára!

Ráno bolo fakt pekne. Mal som dosť času, tak som sa vybral cez les. Pri odbočke na vyhliadku som trochu spomalil. Zapozeral som sa hore kopcom a usmieval sa. Je zvláštne, ako sa to všetko zmenilo s tým sršňom. Hmmm, osud? Trepeš Sebo, v nič také predsa neveríš. Zatúroval som a pridal, až sa mi vietor dostával pod kožu. Pekne ma prefúklo, kým som dorazil do školy. Cítil som sa sviežo, dnes nebudem mať určite chuť si ľahnúť na lavicu a zaspať. Na chodbe som videl Maťa. Kývli sme si.

„No čo robil si dychové cvičenia?" Rehotal sa a ja s ním, kým sa nestratil za rohom. Ešte som mal na perách poriadny úsmev, keď som vošiel do triedy. Tu ma Sára prepichovala pohľadom.

„Ahoj Sebo."

„Ahoj." Snažil som sa jej nevenovať pozornosť, prešiel som kolo nej a sadol si do lavice. Lenže ona ma celý čas sledovala a otočila sa na mňa.

„Počuj Sebo, to kto bola tá baba? Horšie oblečené dievča som ešte nevidela, skoro ako chlapec." Skoro ako chlapec? Tá má omnoho ženskejšie tvary, ako ty dievča. Až som sa sťažka nadýchol.

„Nestaraj sa Sára." Zazrel som na ňu znechutene. Lenže ju to vôbec nezastavilo. Mlela si ďalej.

„Čo s ňou máš? Vieš čo, myslela som, že máš na viac. Aspoň doteraz si si vyberal pekné dievčatá. Alebo si nám tak klesol vo výbere. Zmenil si vkus? Vari ťa už žiadna nechce?" Och ten posmešný tón, kyslý falošný úsmev k tomu, úplne ma vytáčal, stisol som ruky v päste. Bolesť v pravej ruke, ktorá mi prešla až do hlavy, mi pripomenula, že by som sa nemal nechať vytočiť, lebo to dopadne ako minule.

„No vieš párkrát som sa predsa pri výbere pomýlil, zlatko, napríklad pri tebe." Precedil som pomedzi zuby. Jej oči sa zúžili do tenkých štrbín. Posmešne sa nasilu zachechtala.

„Ale, ale........nemachruj." Zrazu zhíkla a prekvapene doširoka otvorila oči.

„To jej si vtedy kupoval tú ružu?" Skrivila ústa do grimasy.

„Nie to nie, nechápem, čo by si práve na nej mohol vidieť. Nemá vkus, vyzerá, vyzerá ako bezďák. A nepamätám sa, že by si nejakej kupoval kvety a darčeky. Zmenil si svoje zásady?" Normálne sa začala rozčuľovať, vyzerala, že dosť pení. Videla, ako som jej vrátil šatku a myslí si, že som jej dal darček? Nepáčilo sa mi, že ju uráža. Načo by som jej mal vysvetľovať, že medzi nami vlastne nič nie je? Že ružu som kupoval pre Maťa a nie pre ňu? Čo ju vlastne do mňa? Do kelu! Ohovorila ma, že som násilník a teraz mi vykrikuje, že Zelenoočko je bezďák?

„O čo ti do frasa ide? Čo ti do toho? A vieš čo vlastne? Ona má niečo, čo ty nikdy nebudeš mať. Rozum."

„Hej idiot? Máš kopec škaredých šprtiek a nikdy si žiadnu nepretiahol aj keď po tebe slintali. Tak prečo si sa nezľutoval nad každou?" To už na mňa úplne zvýšila hlas.

„Fakt, si si tým istá?" Aj ja som hovoril hlasno, tak ma jej reči vytočili.

„Hej, čo sa to tam deje?" Profák? Vôbec som si nevšimol, že je už v triede.

„Chcete ísť rovno odpovedať?" Matika, v pohode by som to zvládol, ale Sára nie. Ešte stále na mňa čumela a žmúrila oči.

„Ja môžem a čo ty Sára chceš ísť?" Povedal som to už potichšie a s drzým pohľadom, čo smeroval iba Sáre. So skrivenými nakechlenými ústami do tvaru opačného U sa konečne otočila.

Oprel som sa dozadu na stoličke. Konečne som povolil päste. Mira na mňa prekvapene pozerala. Tiež som nechápavo pokrútil hlavou a kývol plecami. Nechápem, čo jej stále vadí.