V tvojich očiach

Odpustenie

Takže vynahradzujem vám dlhé čakanie predtým a pridávam novú časť. Prekvapení???? 😁😂😁😂 Robte si s ňou čo chcete😘😘😘

Ale nie dúfam, že nás to niekam posunie a že sa bude páčiť.....😉😍

Keď som sadal na motorku, už som nebol taký odvážny, ako keď som povedal, nech ide so mnou. Stále som mal nervy. Stále som tam nechcel ísť. A stále som nechápal, čo si myslí, že sa tým, zmení?!

Nič!

Ona neobživne, ani neodčiní, čo urobila. Stále budem mať v hlave, ako ju otec prosil, aj ako ho zničila. Nerozprával som a ani ona. Iba som naštartoval motorku a vnímal jej zvuk. Nešiel som priamo, urobil som si malú okružnú jazdu, kým som sa odhodlal zabočiť na cintorín. Poodkladali sme prilby. Otočil som sa na ňu. Obzerala sa dookola, až potom sa pozrela na mňa. Ja som sa opieral o motorku a nikde sa mi nechcelo.

„Zelenoočko, toto je taká kravina, čo si si tu vymyslela." Usmiala sa.

„No, okružnú jazdu po meste už máš za sebou, takže už žiadne výhovorky, poďme." Nastavila mi ruku. Myslel som si, že nevedela, že nejdem rovno na cintorín a teraz mi došlo, že asi je tu pochovaný jej otec, takže presne vedela, kde je cintorín, aj to, že som si to obchádzal po celom meste. A pri tom ani nemukla. Musel som sa zasmiať. Prijal som jej ruku a chytil ju. Asi sa bála, toho, že zrhnem, ak ma tam sama neodvedie. Nehovorím, že nemala pravdu. Prišli sme na cestu, ktorá viedla stredom cintorína, tam sa ku mne otočila s otázkou v očiach- a teraz kadiaľ? Nechodil som tu, ale vedel som presne kadiaľ. Kývol som iba hlavou tým smerom. Ona vykročila a potiahla ma. Pripadal som si ako škôlkár, čo nechce ísť do škôlky. Celú cestu sme išli potichu, iba som naznačoval smer.

Už som ho zbadal.

Jej hrob.

Cítil som, že ma ťahá. Ani som si neuvedomil, že som spomalil. Zhlboka som sa nadýchol a vykročil k nemu. Žiadne stopy po obrovskej kope hliny, ktorá tam bola na pohrebe. Všetko bolo čisté, dokonca tu stála malá lavička. Dal ju tu určite otec. Keď tu došiel ,trávil tu hodný čas. Pomník. Naozaj pomník bol úplne nahnutý, žeby vandali? To akože im nie je nič sväté?! Cítil som sa ako schyzofrenik. Na jednej strane mi bolo jedno, čo jej s jej hrobom a na druhej som mal nervy, ako si toto môže niekto dovoliť a ničiť, čo nie je jeho. Už som stál úplne pred ním. Pozrel som z boku na Zelenoočko. Sledovala očami pomník , asi čítala meno.........dátumy. Vrátil som sa naňho aj ja pohľadom.

Čože?! Otec tam dal aj citát.

Navždy ostávaš v našich srdciach

To fakt?! Bol si aj ty v jej, keď sa rozhodla ťa opustiť?! Začal som pociťovať nutkanie niečo rozmlátiť. Pocítil som jej ruku ako ma stisla. Jej oči sa na mňa upierali s náznakom akejsi prosby.

„Teraz to povedz ." Šepla. Vytrhol som sa z jej ruky a prehrabol si vlasy.

„Čo si od toho sľubuješ? Je to blbosť." Chytila ma za ramená a zahľadela sa na mňa tak, až som zamrzol.

„Ak je to blbosť, tak aký máš problém? Proste povedz nahlas to, čo máš proti nej, čo všetko jej vyčítaš a potom, že jej to odpúšťaš a že na to už nebudeš myslieť." Uhol som pohľadom nabok. Čo všetko jej vyčítam? Všetko!

„Vyčítam ti všetko." Povedal som to pozerajúc na ňu.

„Nehovor to mne, musíš to povedať jej." Otočila sa a prešla za mňa. Chytila ma pri tom za ramená. Toto mi bol čert dlžen.

„Komu do rirti jej?!" Skoro som to vykríkol.

„ Predstav si, že stojí pred tebou." Zavrel som oči. To je tak tvrdohlavé dievča! Jej ruky ma hriali na ramenách. Dobre urobím jej radosť, aj keď sa nič nezmení, aspoň odčiním, čo som dnes trepol a určite som jej tým ublížil. Opäť som sa len z ťažka nadýchol. Predstav si že stojí pred tebou, to sa jej povie.