V tvojich očiach

Povedz pravdu

Hodil som na seba čiernu košeľu a zapínal gombíky. Obzeral som sa v zrkadle, či som sa dobre oholil. Do kelu, Vivi mi urobila cucflek, to je ale potvora. Pekne sa vyfarbil do fialova. Vyzerám ako idiot. Dnes som sa dohodol so Sárou na vyjasnení, alebo ospravedlnení. Som zvedavý, čo urobí. Dúfam, že ju dosť vystrašil ten zoznam a nenapadne ju ďalší podraz. Aj tak nechápem, čo jej sadlo na nos tak zrazu, veď aj v tom kvetinárstve to bola ona, čo zaútočila. A to čo bolo medzi nami, bolo už dávno. Zbadal som sa v zrkadle, ako nad tým krútim hlavou. No čo už, všetko sa uvidí. Spomenul som si na náš piatkový rozhovor na seminári. Cha, cha, no rozhovor, ...... Zelenoočko povedala jednu vetu a to úplne stačilo na to ,že som musel odísť. Zaškrípal som zubami. Ale to ostatné, vedel som že je to pravda. Aj keď sa mi Sára ospravedlní, polovica ľudí si aj tak bude myslieť, že je to pravda, lebo ľudia radi veria senzáciám. A ja som teraz práve to, senzácia. Zaškeril som sa. Ešte že za chvíľu z tej školy vypadnem. Ech, porozopínal som košeľu a hodil ju na stoličku. Vytiahol som radšej tenký čierny rolák, predsa ten cucflek nemusí nikto vidieť. Bolo chladno, tak to príde vhod.

Vošiel som do triedy a smeroval na svoje miesto. Sára sedela v lavici, dvihla na mňa oči a celý čas ma sledovala. Zhlboka sa nadychovala. Dnes sa neobliekla nejako vyzývavo, človek by povedal, že sa takto pripravila kvôli mne. Sadol som si a vyberal veci.

„Sebo, chcela by som....."

„Počkaj, to si nechaj na potom." Zastavil som ju.

„Nemôžeme to poriešiť tu? Prosím."

„To si si mala rozmyslieť, keď si všade rozširovala tie reči, že som znásilnil nejakú prváčku."

„A čo ak to neurobím?" Malo by ma to vytočiť, že čo ak to odmietne urobiť, ale nejak ma to nenaštvalo. Hovoril som pokojne a rázne.

„Ty vieš čo sa stane, ak to neurobíš, ak nepriznáš, že si si to vymyslela." Polovica triedy nás sledovala. Oprel som sa lakťami o lavicu a naklonil bližšie k nej.

„Použijem na teba tvoju taktiku a tvoje zbrane. Ak chceš hádzať špinu na mňa, rátaj s tým, že sa zašpiníš aj ty." Snažila sa vykúzliť smutný pohľad, ale na mňa to neplatí. Skúšala to ešte chvíľu a potom sa otočila. Postupne sa aj ostatní, čo nás sledovali pootáčali dopredu. Oprel som sa a sledoval ju. Sedela prihrbene s tričkom ku krku a v modrých džínach, vyzerala skoro normálne, iba tie krikľavé nechty boli typické pre ňu. Viac sme spolu nehovorili. Ja som si ešte narýchlo opisoval úlohy cez prestávku a cez ďalšiu hodinu sme písali písomku.

Desiatova prestávka.

Dvihol som sa a pozrel na Sáru.

„Čakám ťa pri bufete." –prehodil som a vyšiel von. Pri bufete sa nahromadila dosť početná skupina ľudí. Že by naozaj čakali na mňa a Sáru? Oprel som sa o stenu a čakal. Prikvitol aj Maťo.

„Čau kámo. Fakt si myslíš, že príde?"

„Hej Pupuš."

„A myslíš, že aj niečo povie?"

„V to dúfam, v stávke je teraz aj jej povesť." Zbadal som Janu, chcela vojsť do bufetu. Ostala prekvapená, čo tu robí toľko ľudí.

„Aj keď mnohí z týchto aj tak neuveria, že je to vymyslená blbosť." Napadlo ma to hneď, ako som pozrel na Janu. Videl som prichádzať Sáru. Dnes nemala ochranku? Teda skupinu dievčat, čo sú jej stále v pätách a chcú sa jej podobať. Prišla až ku mne. Musím uznať, že nemala príjemný výraz. Bola naštvaná, že musí urobiť niečo nie po svojej chuti.

„Prepáč, vymyslela som si to." Povedala predo mnou. Skoro som to nepočul ani ja. Neveriacky som sa zachechtal.

„To snáď nemyslíš vážne! Rozšíriš výmysly, že som násilnícky idiot a teraz to chceš napraviť, tým že mi pošepkáš prepáč?!" Vybuchol som.