Princezná V Kopačkách

jazda *48*

Úvaha #1234532
*Prečo nás tí najlepší ľudia opúšťajú tak skoro?*
-keď budeš v záhrade, ktorí kvet odtrhneš ako prvý?-
*ten najkrajší.*
Ak vás niekto opustil nesmúťte.. Pretože je teraz už určite na lepšiom mieste a dáva na vás pozor . Je s vami vždy keď si na neho spomeniete a verte mi, ešte sa s ním stretnete.. Možno zajtra, o rok, o desať rokov, ale niekedy určite.

#Príbeh
"P-Prosím?" nahrnuli sa mi do očí slzy .

"No.. Je milé že si sa to dozvedela tak neskoro.." sarkasticky poznamenala.
Môžem za to že som toho mala veľa v škole?

"Kedy je pohreb." pozrela som sa do jej zranených očí.

"Ty niesi pozvaná.. Takže ti to môže byť jedno"

"Ale nieje mi to jedno! Tvoj brat bol skoro ako môj brat... Ako zomrel?" viem že to bola dosť citlivá téma ale musela som to vedieť.. Maggie mi to všetko vyrozprávala so slzami v očiach. Dosť sme si poplakali, ale kto by pri takejto chúlostivej téme nevyronil ani jednu slzu?
Na internáte som bola ako schránka bez ducha.. Moja duša lietala niekde vo vzduchu a hľadala Maggiinho brata Milana. Vedela som, že bol už na dobrom mieste pretože zomrel na motorke.. Jeho najobľúbenejšia činnosť sa stala jeho záhubou. Prestali mu ísť brzdy a vpálil to rovno do autobusovej zastávky.
Ako som mohla byť tak zaslepená sama sebou že som všetko okolo mňa odignorovala? Musím to napraviť....
Celú noc som nemohla spať, lebo som rozmýšľala čo urobím.
Napadlo ma urobiť iba pomník aby sme mohli na našeho Milana spomínať v dobrom a nebáli sa o neho pretože už jazdí, tam v nebi..