Princezná V Kopačkách

Break *26*

"Ahoj. Môžem sa s tebou porozprávať?" nervózne si zahryzol do pery. On býva aj niekedy nervózny? Nikdy som si toho nevšimla.
Prikývla som a čakala, kým spustí ale on mlčal.

"Myslel som osamote." začervenala som sa a išla za ním.

"Čo sa deje? Chceš mi vynadať alebo niečo iné." prevrátila som očami.

"Ehm nie. Len chcem vedieť prečo si prišla na túto prekliatu školu a ja som ťa musel spoznať. Zožiera ma to, že ťa vidím každý deň a nemôžem byť pri tebe. Nechcem ti ublížiť.
Som skazený, preto si ťa musím držať od tela, ale už nevládzem. " pritisol si svoje pery na moje a mňa to zlomilo.
Moja hlava sa zlomila na dve polovice a celé srdce búchalo ako o život.
Odtiahla som sa.
"Ale ja chcem byť s tebou!" nahodila som nevinný pohľad.

"Nemôžeš! Už ma nevyhľadávaj lebo to prinesie iba nešťastie." odišiel. Ja som tam iba stála ako kôpka nešťastia a hľadela tam, kde zmizol jeho tieň.
Ani som sa nevrátila k tým dvom hrdličkám. Nechcela som im kaziť náladu mojou prítomnosťou ktorá aj tak každému prekáža.

"Videla som vás." povedala tvrdo Klára, sediaca na kamenných schodoch blízko mňa.

"Čo všetko si počula?" sadla som si ku nej. No super! Už sa nedokážem hnevať ani na tu šiltovkovo- ružovú princeznú.

"Hah. Nemusíš sa báť, počula som toho iba málo a ľutujem ťa. Milovať niekoho, kto sa nedokáže zmeniť z toho arogantného playboya na normálneho chalana.... Vzdala by som to." potľapkala ma po pleci a ja som prikývla. Jej hlas nebol taký arogantný a pyšný ako vždy. Znel, milo a trochu zlomene.

"Niečo sa v tebe zlomilo Klára však?
Niečo, čo ťa zmenilo na úplne inú bytosť."

Chvíľu uvažovala a povzdychla si.
"Zlomilo sa vo mne to dievčatko, čo videlo svet rúžovými okuliarmi a verilo na rozprávky. Tento svet je zkazený a nemá zmysel sa snažiť, robiť že do neho patrím... Ale ty si..."