Za Filipom obďalej nás, stál hnedovlasý chalan ktorý tu niečo hľadal.. Hľadal odpustenie? Chcel mi oplatiť to čom som mu urobila? Ja som sa v tomto momente nezmohla ani na sprosté ahoj.. Bolo mi ľúto toho ako to všetko dopadlo..
Predtým krásne oči plné lásky a modrejšie ako samo nebo, sa zmenili na nepoznanie... Už som v nich videla iba hnusnú prázdnotu a chlad..
Čo sa to s nami stalo?
Ani som si neuvedomila ako, no už som nebola v kamarátskom náruči a Tomáš už nebol ďaleko, ale stál rovno oproti mne.
Myslím, že toto je jeden z tých momentov kedy sú slova zbytočné a pohľady hovoria za všetko..
"Amy..." povedal neisto a ja som bola vďačná, že prerušil to hlúpe ticho.
"Myslím, že by som sa ti mal ospravedlniť. Mala by si vedieť, že mi strašne chýbaš.." jeho hlas znel jemne, ale aj tak znel úplne inak, než si to pamätám.. Je toto ten správny Tomáš?
Ešte znovu sa chytil reči on, "viem, spraval som sa ako blbec, ale musíš mi to odpustiť.. Musíš vedieť že ja ku tebe cítim stále to isté."
Nechcela som na toto odpovedať. Možno, že by bolo teraz najvhodnejšie odísť, tak ako to urobil kedysi on.. Ale to by som si neodpustila.
"Tomáš, neviem ako je možné že si prišiel po toľkom čase. Neverím, že tu stojíš teraz predo mnou a čakáš na moje rozhrešenie.. Nechcem ti ublížiť, ale nechcem sa už ani ja trápiť.. Buďme už obaja šťastní a uzavrime to. Načo sa snažíš na silu vrátiť to, čo má ostať zabudnuté? Naše cesty sa pretli, bol to krásny čas strávený s tebou a ja ho neľutujem.. Ale keby som si mala teraz vybrať medzi možnosťou všetko to vrátiť alebo na všetko zabudnúť, vybrala by som si zabudnutie."
Tomášove oči už neboli prázdne. Bolo v nich vidieť smútok a zlosť zároveň.
O krok sa ku mne priblížil a ja som spanikárila... Jeho hlava sa ku mne naklonila a ruka si ma privinula.
Chvíľku som čakala čo sa stane ale nakoniec som odskočila.
"Dúfam že nájdeš lepšiu. Zbohom."
Povedala som chladne a odišla.. Nemohla som to riešiť ďalej, lebo by som sa zhrútila..
Cesta na internát dnes trvala pomerne dlhšie ako inokedy a všade bolo ticho.. To sa v uliciach o takomto čase nestáva.
Pred dverami mojej izby som na chvíľku zastala. Potom som vošla asurovo sa šmarila o posteľ. Niečo zapukalo..
Posadila som sa a všimla si jednej ruže ktorá zlomene ležala na posteli. Takto som si pripadala aj ja, zlomene a osamotene..
Bol pri nej aj papierik ktorý som s roztrasenými rukami otvorila "rodíme sa sami a aj sami umierame.. Ale počas života by sme si mali robiť spoločnosť nemyslíš? J..."
Jeden problém ako-tak vyriešený a už prichádza ďalší v podobe hnedookej tváričky.. Ach
KAMU SEDANG MEMBACA
Princezná V Kopačkách
Romansa"Čo sa deje? Chceš mi vynadať alebo niečo iné." prevrátila som očami. Zahrýzol si do pery, "Ehm nie. Len chcem vedieť prečo si prišla na túto prekliatu školu a ja som ťa musel spoznať. Zožiera ma to, že ťa vidím každý deň a nemôžem byť pri tebe. Ne...
