Len jedno

Racioláska

Žiadne "zdvorilostné" otázky mi nepokladal. Nezaujímalo ho ako sa mám, čo robím, čo mám nové (či sa niečo nezmenilo za tých pár hodín, čo sme si nepísali). Komunikácia s ním bola o niečo pestrejšia a v našom chate smejúce sa smajlíky vystihovali realitu. Veď väčšinou človek použije smejúceho sa smajlíka že "haha, aké vtipné", a pritom sa tvári akoby ste mu zožrali obed.

Milovala som ráno otvoriť okno a cítiť čerstvý vzduch. Zvyklo ma to prebrať. Prázdninové dni mi umožnili si "vyvetrať" nielen izbu o to viac, že som v okne mohla sedieť kľudne aj zopár minút.

Mne sa dnes nič nechce - napísala som Dene, pretože popravde, vôbec sa mi nechcelo preberať ďalší z jej nepodarených vzťahov. Láska je tak krutá. A tá nezištná?  Taká neexistuje, do každého vzťahu vstupujeme s určitým vypočítavým zámerom a samozrejme...očakávaniami.

Čo robíš ty v takéto nudné rána? - vyťukala dom do mobilovej klávesnice otázku môjmu pánovi "Bezcitnému" (dostaneme sa k tomu).

Nudné rána? Také ja nemám. - Tak to ti závidim, podotkla som v duchu.

Kašlať to. Ešte som si vlastne neprekukla jeho profil a preto som sa rozhodla si ho ešte "prelustrovať".

Hmm... Nefajčiar, pije príležitostne, kolónka vzťahov nevyplnená (radšej), zopár fotiek (spočítam ich na jednej ruke), tajný album... je to jasné, chce len jedno. Ts. A to sa mi zdal naozaj zaujímavý. Odhodila som mobil na posteľ a rozhodla sa vstúpiť do tohto krásneho počasia celou osobou, nielen vystrčenou hlavou z okna. Cez ramená som si prehodila semišový svetrík, pretože rána boli ešte chladné a posadila som sa na studený schodík našej terasy. Ešte nie úplne zobudené slniečko mi hrialo tvár a ja som sa snažila si rozplánovať, čo všetko treba urobiť.

Keďže som mala po skúškach a moje dni začínali byť naozaj prázdne ako správne prázdniny, niečo vnútri ma prinútilo po chutnej káve pustiť energickú hudbu a všetko upratať. Začala som posteľou, ktorá si už pomaly pýtala čerstvo oprané návlečky. Vôňa aviváže sa rozniesla celou izbou a mne sa hneď zlepšila nálada.

"Áno Deny?" - dvihla som mobil pri poobednom oddychu.

"Čauky Lauri, nejdeme na cigu? Teda ja si zapálim, ty si dáš kofolu a pokecáme"

Šla som rada, pretože už mi chýbala určitá komunikácia, keďže človek je tvor spoločenský a ja som už niekoľko dní venovala ničnerobeniu a sama so sebou. K pohodlným trištvrťovým teplákom som si hodila len žabky, pretože Dena mi už stepovala pred domom.

"No hovor, máš už niekoho? Veď na tej zoznamke je toľko nezadaných a skvelých chalanov" -vybafla na mňa miesto pozdravu.

"Ale daj pokoj. Ešte dnes si zruším profil, to ti garantujem. Okrem úchylných idiotov tam nikoho nenájdeš. Radšej mi povedz, čo je nové s Marekom."

"Ah, snažím sa naňho zabudnúť. Nepýtaj sa na neho, dobre vieš, že so mnou nikdy nebude."

"Snažíš sa zabudnúť? A jak? V náruči iných chlapov? A myslíš, že to pomôže?"

"Laurinka moja zlatá... Ty o láske toho naozaj veľa nevieš. Je to hnusný cit, ktorý treba ventilovať, inak ti rozožerie celé vnútro.A ja si svoju lásku snažím kompenzovať a vyventilovať zo seba takto. Marek ma nikdy chcieť nebude a preto to vzdávam."

"Vzdávaš? Prosím? Ako sa dá vzdať niečoho, čo miluješ? Veď city nemôžeš ovládať, navyše možno raz jeho láska.."

"Možno raz..to už nechcem počuť! Nedávaj mi slepé nádeje. Vieš, občas vo vzťahoch musíš použiť tzv. racionálnu lásku. To znamená, že musíš uprednostniť rozum pred srdiečkom, aby si srdiečku neublížila a nespálila ho sklamaním úplne. Ale o tom sa budeme baviť, keď budeš zaľúbená..."