Len jedno

Bod mrazu

Keď som kráčala domov, usmievala som sa ako slniečko na hnoji. Moje vnútro chcelo spievať. Ale, po chvíli sa začalo ozývať moje nedostatočné sebavedomie: "Čo ak sa už neozve? Taký chlap, by o mňa ani nezakopol. Ah, a to čo som trepala?"

Moja sebahodnota bola naozaj na bode mrazu. Dokonca pod bodom mrazu. Bola zmrznutá, celkom pod nulou. Skôr ako ona, by sa nad bod mrazu vyšplhala Arktída (ktorá vraj mimochodom rozmŕzať naozaj začína-vplyvom globálneho otepľovania).

Čakala som, že napíše, že ďakuje za pekné stretnutie. Že bol so mnou rád. Že ma rád spoznal. Robila som to odmalička. Odmalička som svoje sebavedomie a sebaúctu zakladala na okolí. Keď ma okolie chválilo, iba vtedy som vedela rásť a aspoň niekoľko dní si dôverovať.

Zazvonil mi mobil. Znovu tá slepá nádej, čo ak..

"Áno, láska?" -dvihla som s miernym sklamaním.

"Kde trčíš? Mám to víno otvoriť sama?" -zasmiala sa Dena do telefónu.

Toto som potrebovala. Potrebovala som ísť vypnúť, lebo doma by som si zožrala všetky nechty, kým by sa ozval. Ak by sa ozval.

"Už som na ceste" -cmukla som do mobilu.

Potešila som sa, že môžem byť so svojou skvelou kamoškou. Mala som k nej isté puto, ktoré držalo všetky tajomstvá. O dnešnom stretnutí, som jej však nepovedala. Hanbila som sa? Neviem. Niečo vnútri mi nedovolilo sa jej zdôveriť. Zatiaľ.

Už vtedy to šlo dolu vodou. Na tej podľa mňa primitívnej zoznamovacej stránke som začala tráviť viac času. Možno z nudy, možno kvôli nemu. Neviem. Ale svoj mobil som začala kontrolovať častejšie a častejšie. 

Napísal mi. Večer. Pred jedenástou:

No čo ty?

A ja som hneď odpísala. Nevedela som síce, čo sa na takú otázku píše, ale napadlo ma len jediné:

Akurát som sa zvalila do postele a pustila telku. Čo robíš ty?

Ale ti je dobre. Ja idem do sprchy.

Sám? -rypla som.

No jo.

Hm. Zase stručná odpoveď.

A kto ti umyje chrbátik? :P

Jaj, Laura, Laura. :D Ty si teda číslo :D

To som.A poriadne. A asi aj zaľúbené. Blbosť. Človek sa nemôže zaľúbiť do niekoho, koho poriadne nepozná a nič o ňom nevie.

"Halooo. No to bol teda nápad, vytvoriť ti Pokec. Daj mi ten mobil." -do reality ma ako vždy, vrátila Denisa. Nechcela som mu písať, že som u kamošky, preto som mu napísala, že už ležím. Dena mi mobil zobrala, odhlásila ma a položila ho na najvyššiu poličku v jej skromnej obývačke. Do ruky mi vsunula vyleštený pohár s červenou tekutinou a pripili sme si.

"Lukáš mi postupne vytláča Mareka z hlavy. A hádaj čo, je to oficiálne." - žiarila šťastím asi tak, ako ja pred pár hodinami. Zo mňa to však bohužial, čiastočne vyprchalo. Očkom som hodila na čínsku vázu na drevennom stolíku, v ktorej svietili nádherné krvavo-valentínske ruže.

"Tie sú od Lukáša?" -opýtala som sa neprítomne.

"Laura čo ti je? Si nejaká...bez zmyslov" -skonštatovala. Poznala ma až pridobre.

"Čo by mi tak bolo..to bude tým vínom..." -usmiala som sa na ňu najviac, ako to šlo.

"Neverím ti. Už ti ten single život lezie hore krkom, zlatíčko. Pozri na mňa. Keď si nájdeš fešáka, konečne budeš aj ty prekypovať šťastím."

Kiežby si ty vedela -povedala som si v duchu...