Len jedno

Biela tabuľka

Po pomerne dlhom čase som sa rozhodla prísť pozrieť mamu a ostatných členov rodiny. Organizovali nejaké rodinné stretnutie a ja som tam nemohla chýbať.

Deckám som nakúpila nejaké sladkosti a malé hračky, prípadne niečo do školy, dospelým kozmetické balíčky. Klasika.

"Čaaaukyy. Ale vás je" -pozdravila som vo dverách, keď sa na mňa vyrútil dav detí. Boli to mamčine netere a synovcovia, a niekde medzi nimi aj moji súrodenci.

Mamina upiekla voňavý koláč z ovocnej zmesi, ktorý sme hneď po rozbalení darčekov rozkrájali. Deti sa tešili, my sme kecali a dokonalá idylka začala.

"Lauri, skočíš prosím ťa, tu dole do obchodu, tete Alenke je nejak zle. Nemám už žiadne lieky na trávenie, asi to z chuti zjedla, keď to bolo ešte teplé."

"Jasné mami, mám zobrať aj nejaké z detí, nech ťa aspoň od jedného odbremením?" -zasmiala som sa.

"Ako chceš." -prekričala výskanie, ktoré šlo z detskej izby.

"Kto ide so mnouuu do obchodu? Možno sa mu niečo ujde" -vyplazila som deckám jazyk a oprela sa o zárubňu.

Vzala som nakoniec len môjho krpatého brášku Kevina. Obliekla som mu šušťákovú vetrovku a naháňali sme sa až k lekárni.

"No super. Zavreté." -vzdychla som a pozrela na Kevina.
"hmmm... Ale mám nápad" - zažiarili mi oči a malý sa zatváril nechápavo.

Aj tak som ho chcela vidieť. Tie jeho uhrančivé oči.

Nechceš mi znovu urobiť taxík? :D

Môj Poloboh odpísal po chvíľke: Kedy a kam? :D

Potrebujem do lekárne. Ale som s krpcom.

A kde si?

Opísala som mu malú uličku neďaleko maminho paneláku.

Tak do nejakých desať minút som tam. :)

"Kto mi to chcel naposledy ujsť?" - pošteklila som Kevina. Mrkol na mňa a hneď vedel kam narážam. Rozutekal sa k najbližším hojdačkám. Hodnú chvíľu sme sa naháňali ale keďže som nechcela byť pri Davidovi zadychčaná, navrhla som krpcovi, aby sa ešte zopár krát šmykol na šmykľavke.

"No šup" -popohnala som Kevina aby si sadol do Davidovho auta.

"Ahojte" -mrkol na krpca a potom na mňa.

Sadla som si k malému dozadu, lebo nemal autosedačku.

"Veď vybehni len ty, bude to rýchlejšie. Nemám veľa času" - David ma popohnal.

"Tak...ti ho tu môžem nechať?"

David bez slov prikývol a ja som vystúpila. Oh, čo som to chcela? Motýle. Mamča by ma zabila, malé dieťa nechať v cudzom aute. Ani neviem akú má David ŠPZ. Občas som tak nezodpovedná. Musím si aspoň tú ŠPZ-tku napísať. Keď niekde vidím tmavý Volkswagen, vždy sa mi rozbúcha srdce. Ak budem vedieť, aké čísla a písmenka má na tej bielej tabuľke, budem sa môcť najbližšie upokojiť, keď také auto uvidím.

Kľud. Nádych Výdych. Nastúpila som k nim a obaja boli vyškerený. Bohvie čo riešili. Deti nikdy neklamú. Oh. Malý sa ku mne prisunul a o môj hrudník oprel svoju hlavičku.

S Davidom sme prehodili pár slov a hneď ako zaparkoval pred naším domom, malý vybehol z auta ako raketa. David dostal odo mňa letmý bozk na líce ako poďakovanie. Keďže krpec pred vchodom netrpezlivo pochodoval, z auta som odišla rýchlejšie ako obvykle. Zamávala som vzďalujúcemu sa Polobohovi a otvorila Kevinovi dvere.