Len jedno

Prosím, zobuď ma

"Lauri, povedz mi budem niekedy šťastná? To tak neskutočne bolí!" -znovu sa rozvlykala.

Odišiel. Zbalil si všetky veci. Jediné, čo Dene po ňom ostalo bola zlatá retiazka zo sloníkom, ktorú jej kúpil na narodeniny a halda  spomienok. Plakala. A ja som nevedela tie prúdy sĺz zastaviť. Nevedela som jej sľúbiť, že sa vráti, ale to jediné vyžadovala. Plakala mi na ramenách, a medzi veľmi boľavé tečúce kvapky šepkala: "Laura, prosím, povedz, že je to len sen, prosím zobuď ma, Laura...ja sa..ja to nezvládnem bez neho..je moje všetko"

Prešlo niekoľko týždňov, no bolesť zo straty neutíchla.

"Konečne som vytlačila z hlavy Mareka, Lauri, prečo mi musel odísť aj Lukáš? Som nejaká prekliata? Lauri, urob niečo. Lauri prosím, zavolaj mu, nech sa vráti. Ja ho milujem, nemôže mi odísť.

Nezačali spolu ani bývať. Keď Denisa povedala, že sa cíti ešte mladá na dieťa, a chce najprv zázemie, nie bývať u svokrovcov, stíchol. Postupne si od nej vysťahoval veci.

A tak to šlo stále. Rutina. Volala mu, no nebral. Písala mu, no ignoroval. A svojimi slzami mi vytápala byt takmer každý víkend. V teplákoch sa promenádovala po kuchyni, s výrazom smrtky otvárala chladničku, vybrala cestoviny alebo jogurt, ale ani ten nezjedla celý. V piatky sme si zvykli otvoriť víno, no už sme sa nestretávali len jedenkrát do týždňa, ale každé ráno v kúpeľni, prípadne na chodbe, pretože Den začala so mnou bývať. Potom sme sa stretli ešte v kuchyni, kde sme si spoločne robili raňajky a desiatu- Dena do práce, ja do školy, prípadne na brigádu. Idylka.

Spamätala sa po niekoľkých týždňoch. Pamätám si tie slová:

"Už to takto nejde. Pozri na mňa. Som ako troska. Ja, čo som nikdy nenosila tepláky ich teraz nosím ako každodenný outfit. Ja, čo som prekypovala životom začínam starnúť- no pozri na tie vačky pod očami. A pozri na tie faldy." -Den dvihla tričko, nepribrala príliš, ale na bokoch sa jej začínali javiť prvé príznaky pasívnej formy života.

Pokračovala. Zreteľne. "A čo to mám za život? Poriadne ani neviem aký je deň, idem do práce, školy a domov, víkendy preplačem. Už by stačilo."

"To si píš, že by stačilo. Si silná ženská a kvôli nejakému idiotovi sa neutrápiš." -objala som ju. Vtedy plakala, ale to už boli slzy novej nádeje. Už sa pozbierala a ja som cítila, že moja najlepšia kamarátka bude znova plná elánu. Ona bola vždy tá, ktorá zo sračiek dostávala mňa.

Mimochodom, ja som do tých exkrementov padala pekne hlboko. Neozval sa. Dlho. Ale ja som vtedy nemala čas. Mala som Denu, školu, rodinu. Ale nezvládala som to sama- chcela som ten pocit, že ma má niekto rád. Jasné že Den, ale ja som chcela cítiť ľudské teplo. A to mi mohla ona dávať len v obmedzenom množstve. Ja som chcela cítiť, že niekomu na mne záleží, že sa môžem kedykoľvek uchýliť do jeho bezpečnej náruče. Áno, do jeho. Dával mi pocit istoty, že niečo preňho znamenám a o pár dní mi, zrejme na kompenzáciu, venoval nekonečné pocity ľahostajnosti z jeho strany. Ale ja som tu toto obdobie bola len pre moju kamarátku. Ona tu bola vždy. Vždy, vždy, vždy.