Len jedno

Klam chvíľkového pobláznenia

Znovu prišlo krásne prázdne ráno, kedy sa človek zobudí, pozrie z okna a vychlipká rannú kávu alebo voňavý bylinkový čaj. Je to také ráno, kde vás netrápia povinnosti, čo všetko musíte robiť, čo vás čaká, čo od vás chcú druhí, čo chcete vy od druhých, či sa Zem točí alebo netočí okolo Slnka. Takéto naozaj prázdne rána boli u mňa zriedkavé a preto som si ich vychutnávala. Sledovala som lenivo sa naháňajúce mraky na oblohe a moja hlava bola úplne prázdna.

Nával myšlienok prišiel až po chvíli. Kiežby tu bol niekto, kto by ma objímal, hladkal, podporil. Ostanem sama navždy? A čo Dena? Budem raz jej družička? A bude mať deti? Ostaneme vôbec kamarátky? Ach, veď dnes sa mám stretnúť. Hurá, teším sa. Musím si umyť hlavu. Došlaka, to je už toľko hodín.

Dena ako vždy meškala. Mala prísť ku mne a potom sme mali behnúť na nákupy. Ide totiž do Paríža na nejaké medzištátne jednanie (robí asistenku a prekladateľku nejakému diplomatovi) a potrebovala nové handry a lá francé. Ani som jej nevolala, pretože jej dochvíľnosť je taká istá ako moja, čiže "prídem o tretej" znamená "máš čas minimálne do pol piatej." Tak som sa uložila s kávou na semišový gauč a  vytiahla mobil. Čítať romantické alebo depresívne keci na ženských stránkach ma fakt nebavilo a preto som sa presunula na tú "skvelú" zoznamku. Možno nuda, a možno zvedavosť.

Ako prvú som otvorila konveráciu s ním. Všimla som si, že sa mu v profile črtala nová profilová fotka, tak som hneď preklikla jeho profil. Nebol ničím výnimočný, avšak niečím ma priťahoval. Široké ramená, sebavedomý postoj, šibalské oči. Na fotke sa síce nejak moc neusmieval, ale usmievajúceho chlapa, ktorý ukazuje svoje perličky ako holywoodská hviezda, si ani neviem predstaviť. Navyše, vyzeralo by to divne.

Späť do reality. Netreba zabúdať, že som naňho narazila medzi úchylnými nadržancami, ktorí chcú len jedno.

Bre ranko :)

Napísal mi hneď, ako si všimol, že som sa prihlásila.

Dobré ráno, ty čo, nemôžeš spať? :D

Zlatino, niektorí musia chodiť do práce, nie všetci majú prázdninky ako ty :* :D

To oslovenie spôsobilo, že som na pár stotín sekundy stratila dych. Predstavila som si, ako by mi to povedal osobne, keby stojí tu vedľa mňa. A miesto bodky za vetou by ma vášnivo, avšak jemne kusol do krku. Oh. Laura, prestaň! - napomenula som sa v duchu.

Nuž, môžem ti povedať, mne je domka v teplej postieľke úžasne. :P

To ti verím a závidím :D  Dúfam, že ma raz do tej postieľky pozveš :P

Moje vnútro kričalo, áno, kiežby si tu ležal so mnou. Ale v mojej hlave blikal veľký červený výkričník, aby som sa zobudila, že je to len klam chvíľkového pobláznenia lona nevinnej panny. Ktorou som, mimochodom, stále bola.

Zazvonil zvonček. Dena. Už by som bola zabudla, že ju čakám. Odhlásila som sa, vrátila do reality, nahodila jemný svetrík a jej letela otvoriť dvere. Káva na ňu už čakala. Mali sme pred odchodom do mesta, pokecať ešte  u mňa.  

"No kde si tak dlho? Poďme do mesta rovno, je to súrne, už som volala taxík. Mám problém, Laura. A veľký!" - povedala, hneď ako som jej otvorila..