Len jedno

Skvelý výber

"Zlato, už som Ti vravel, že by si mala jesť viac ovocia. Preto si chorá. Pozri na mňa, ja som ako rybička, pretože si na stravu, narozdiel od Teba, dávam pozor," poučoval ma môj drahý. Cítila som sa pod psa, preto som jeho výčitky nevnímala.

Zvykli sme spolu volať naozaj dlho, niekedy aj vyše hodiny. Vidieť sme sa vtedy nemohli, pretože môj kvôli ovociu nikdy nechorľavý supermuž sa bál, že odo mňa ochorie.

"Pozri, rád by som prišiel, ale aj keby si nebola chorá, mám stretnutie s jedným klientom a musíme to vyriešiť. Okrem toho píšem novú knihu."

"Počkaj, ako novú? A tú Raj srdca si už dopísal?"

Matúš vždy začal písať knihu, niekoľko dní som počúvala, aký má úžasný námet, o ničom i inom sme sa rozprávať vlastne ani nemohli, a potom 'ho to baviť prestalo a knihu nedopísal.

"Nie, to som nateraz odložil. Teraz mám niečo lepšie a to sa podrž! Obchodný zákonník s novými zákonmi pre obce. Ešte to nie je na trhu a nielen primátori ale aj starostovia to potrebujú a pôjde to na dračku. Predstav si to číslo, ponúknem to správcom každej obce, za, ja neviem, osem eur, a budem v balíku presne..."

Stratila som sa už v polovičke, pretože reči kmeňa môjho priateľa som naozaj nerozumela. Ale netrápilo ma to, v podstate som si už zvykla.

"Zlato, prepáč, musím si ísť dať lieky," snažila som sa prerušiť jeho monológ.

"No tak si ich daj a ja ti to dokončím. Ešte si nepočula to najlepšie."

"Nie, ja som unavená  pôjdem si ľahnúť." Druhý pokus o zbavenie sa otravných, pre mňa nezmyselných viet.

"Už len chvíľu, veď hovorím, nepočula si záver a ten je najdôležitejší. No, ticho. Tie peniaze využijem ako začiatočný kapitál na moju skvelú firmu, už som jej aj vymyslel slogan..."

"Prepáč, volá mi Dena, asi je to niečo súrne. Potom sa ozvem, ahoj, posielam pusu, cmuk."

Položené. Konečne. Vypla som si zvonenie, vychlipkala už studený čaj a zaspala. Volal mi niekoľko krát, aby mi dopovedal jeho skvelý nápad, lebo asi naozaj nepochopil môj nezáujem.

Medzitým mi napísal môj Poloboh, David, vraj ako sa mám, zaželal mi skoré uzdravenie a šťastný prílet na výmenný pobyt do Nemecka. Bolo to už zopár týždňov, čo sa neozval. Ale vyhovovalo mi to, aspoň ma nič nepokúšalo a neodvracalo moju pozornosť od Matúša. Naozaj mi lichotilo, že cvičí ako ja, že dbá na svoju stravu a myslí na budúcnosť. O takých veciach nemal David ani potuchy. Fajn, možno kedysi občas cvičil, no postupne to prestávalo byť vidno, hoci jeho hruď a chrbát boli úžasné. I keď to mohla spôsobiť jeho výška, na ktorú som nedosiahla ani na špičkách. Bol tak o dve hlavy vyšší. Taký môj medvedík, ktorý by ma ochránil pred každou búrkou. Až na háčik- chránil by svoju žienku a mňa by spálil v ohni jeho vášnivého pohľadu. Lenže Matúš aspoň vedel, čo od života chce, túžil, aby sme boli vzdelaní, dohliadal na moje výsledky a podporoval ma. Davidovi bolo v podstate jedno, aká som. Preto som som svojím výberom bola úprimne spokojná. Môj cieľavedomý chlap za to stál.