Len jedno

Uchvátená

Hannah mi urobila aj ďalší týždeň úžasný program, každý večer sme sedeli v neďalekej pizzerii, aj s Konradom,Edith a Leom, tam som im rozprávala o Slovensku, zvedavo ma počúvali a žrali každé moje slovo. Niektorým veciam ani neverili, a čo prekvapilo mňa, poriadne ani nevedeli, kde Slovensko je.

"A vy píšete azbukou?" -táto otázka ma zarazila najviac.

"Lala, tak zvládneš to sama, zopár dní? Leo na Teba dohliadne, keby niečo. Vymeňte si čísla a ak chceš zostaň, ale my už pôjdeme, ráno ideme do práce."

"Jasné, aj ja už pôjdem. Leo, tu je moje číslo a s predvoľbou," podala som mu servítku s načarbanými číslami.

Keď som prišla do bytu, v kuchyni som ukuchtila jednoduché mašličkové cestoviny s tuniakom a ponúkla hrdličkám. Konrad ťukal do notebooku niečo do práce a s Hannah sme umyli riad.

"Ahoj Leo, môžem ťa teda poprosiť, popíšeš mi cestu do toho nákupného centra?" zavolala som mu hneď ráno.

"Jasné, prídem pred Konradov byt do pol hodiny, môžme ísť spolu. Potom si môžme aj zacvičiť, čo ty na to?"

"To by bolo úžasné. Idem si teda pobaliť športové oblečko."

Vyvetrala som ten priestranný a naozaj skvelo zariadený byt, poutierala prach, aby som bola aspoň trochu užitočná, v kúpeľni som vyleštila zrkadlá. Čas, kým prišiel Leo, som si, ako bolo u mňa zvykom, krátila pobytom na všelijakých ženských magazínoch v digitálnej forme, pričom som "písmenkovala" s Matúšom, ktorý písal o nejakom novom prípade v jeho advokátskej kacelárii. Do toho mi blikla aj jedna červená kontrolka s fotkou môjho poloboha. Ts, David. Vraj ako sa tu mám. Zrazu sa o mňa zaujíma. Odfrkla som si a zatvorila všetky chaty. Plánovala som zavolať Matúšovi, ale keď som si predstavila, že na mňa jeho problémy právneho zástupcu dokáže preniesť aj cez telefón, ihneď som si to rozmyslela. Zavolala som teda obom mojim rodičom, ktorí ma celý čas počúvali, pýtali sa, ako sa MI tu páči, ako sa tu JA mám, čo JA mám nové a podobne. Naschvál zvýrazňujem to JA, pretože môj drahý sa to nepýtal. A keď som začala sama, ako to tu vyzerá, ihneď to nejak šikovne postupne obrátil na seba. Ako hovorím, nevolala som, pretože aj jeho osobná psychologička musí mať občas voľno.

"No poď dole" ozvalo sa, keď som stlačila dotykové tlačidlo pri dverách, ktoré v Nemecku zrejme nahrádza taký ten telefónik nachádzajúci sa v každom slovenskom bytovom dome.

Pred otvorením sklených vchodových dvier som sa nadýchla, pretože som sa občas v Nemecku cítila ako nejaká sedláčka, a tak či tak som chcela pozmeniť názor Nemcov na "východnú" civilizáciu. Usmieval sa na mňa a ja som si vážila, že napriek ich typickým predsudkom sa snažil byť milý.

"Ako dlho si s priateľkou?" pýtala som sa, aby nestála reč a aby som si trénovala svoj prízvuk v tejto "ostrej" a pre niektorých príšernej reči.

"Už to bude päť rokov.Ale nechcem sa o nej baviť."

Aha, okej. Táto téma nevyšla Laurinka.

Nemeckou kultúrou som bola uchvátená, ako je všetko zmodernizované, ako na autobus čakáte maximálne sedem minút, ako fungujú jednotlivé centrá, školy, zdravotníctvo. Leo mi veľa rozprával o ich zvykoch, až sme sa dostali do niekoľko poschodového nákupného centra, ktoré by som si na Slovensku dovolila nazvať novým moderným panelákom, pretože toľko poschodí u nás nemá ani centrum dokopy s parkovacím domom. Preto ma o to viac zarazilo, keď Leo podotkol, že je to jedno z menších takýchto budov, ale na menší nákup vraj stačí.