Len jedno

Nové začiatky

S Matúšom som začala chodiť pár dní po Veľkonočných sviatkoch. David sa od posledného stretnutia neozýval, napísal len zopár slov, priebežne sa zaujímal ako sa mám ja, ale nevidela som ho cez dva mesiace.

"Kevin, čakaj, Kevin, pomaly, Kevin, pozor, ideme cez cestu," a podobné výrazy som vykrikovala za farebným detským bicyklom, ktorý išiel zopár metrov predo mnou. Nudila som sa, nebavilo ma naháňať sa stále sama za malým, tak ma napadlo zavolať Davida, veď aj tak sme sa vtedy naozaj dlho dlho nevideli. Odvahu mu zavolať som však nenašla, ved predsalen, čo ak by to dvihla jeho priateľka? Tak som sa cez mobil prihlásila na tú skvelú internetovú stránku, kde sa zrodila vtedy naša konverzácia. Bol online, ale odbil ma, že má veľa roboty, jemu sa prechádzať nechce a tie typické "báchorky," ktoré od neho v tom čase boli na dennom poriadku. Neviem, čo ma to vtedy napadlo, ale napísala som Matúšovi:

To pozvanie von ešte platí? :P

No, platí, lesná víla. Môžme niekedy vybehnúť na kafé, čo máš vo štvrtok?

Žiadny štvrtok, dnes :P Teraz hneď, mám tu aj "prirodzenú antikoncepciu"- môjho malého  brášku, ktorý bude dávať pozor :P

Chvíľu váhal, ale nakoniec prišiel na adresu, ktorú som mu hodila do správy. Sedela som na lavičke, malý sa hojdal, šmýkal a predvádzal všelijaké akrobatické kúsky v pieskovisku.

Matúš bol naozaj jeden veľký kontrast- a neboli to len azúrové oči, ktoré kontrastovali s jeho tmavými vlasmi- on totižto bol protiklad Davida. Vedel sa tiež krásne usmievať, i keď nie tak ako David, mal tiež širšie ramená, svalnatejšiu hruď a gentlemanské správanie (ktoré Davidovi naozaj chýbalo). A ako bonus, Kevinovi sa zapáčil hneď po tom, ako mu jednou rukou zniesol malý bicyklík po schodoch, pretože jeho sestre by to trvalo trikrát toľko a musela by do toho zapojiť všetky svaly. Matúš sa pri tom ani nezapotil.

"Určite si smädný po takej dlhej jazde, kúpime džúsik, áno?" -prihovoril sa mu a ja som sa vtedy takmer roztopila.

"Ségra ti postráži bajk, poď,niečo vyberieme!"

Reagovať som ako vždy nestihla, nechali ma niekoľko krokov od obchodu s Kevinovým bicyklom. Nečakala som dlho, pretože kým som si uvedomila, čo sa vlastne deje, že sa tu rozpúšťam ako snehuliak pri prvých slnečných lúčoch, že môjho brášku som zase zverila cudziemu chlapovi, už sa malý valil s plnými rukami čokolád a Matúš krabičkovými džúsikmi.

"Dúfam, že pomarančový máš rada, malý hovoril, že ten ti mám vziať. A ešte čokoládku, pretože kvety som cestou sem nestihol kúpiť."

Nie, až teraz sa roztápam, pomyslela som.

"Ďakujem, koľko ti dlžím?" -Wau, súvislá veta, Laurinka, to sa ti ako podarilo?

"Jeden sladký bozk mi dlžiš."

"Nie vážne." Zvážnela som a podávala mu zopár drobných.

"Prestaň!" zahriakol ma a postrapatil malého, ktorý už ládoval čokoládu. "Veď je to len džús."

Neviem, ako to začalo. Nepamätám si. Možno to začalo hneď na začiatku, možno, až keď som pila z bielej slamky a on mi stlačil tú krabičku, že to celé vyprsklo na moje tričko, možno to začalo, keď som mu na oblátku  zvyšok džúsu vykydla na hlavu, možno to začalo, až keď sme sa na tom všetci smiali a naháňali. Neviem, naozaj. A možno..Možno to celé začalo, až keď mi venoval jemný bozk na rozlúčku a jeho knihu. Áno, jeho knihu. Vlastnú knihu, ktorej bol autorom...