Len jedno

Zabývaj sa v luxuse

Dúfala som, že sa so mnou príde Matúš pred odletom rozlúčiť. Že oželie aspoň jeden rozhovor s klientom, aby ma mohol objať, pretože ma mesiac neuvidí. Bohužiaľ sa nič také nekonalo. Potvrdilo sa len to, čo som otcovi povedala už dávnejšie: "Ocko, aj keď si raz nájdem svojho princa, ty budeš vždy môj kráľ." A tak to aj bolo. Môj drahý ocko so mnou šiel až na letisko, aby sa presvedčil, že jeho donedávna jediná princeznička odletí v poriadku. Samozrejme, aj s mojimi úžasnými starými rodičmi sledovali celý let cez počítač, takže som im volala zbytočne- správu, že som už v Kolíne, dostali skôr ako sa môj "smartphone" pripojil na roaming.

Áno, nejaké slzičky boli, ale to je normálne, hoci som z hniezda vyletela len na pár týždňov. Sama. Sama v cudzom svete. No mienila som si to užiť. Užiť si vôňu sebestačnosti (za peniažky od babky a dedka, ale tak, to je detail). Užiť si ten pocit slobody. Neznáma krajina, neznámi ľudia, nie tá stereotypná cesta do školy, roboty a domov.

Hneď na letisko som si dopriala dávku kofeínu spolu s mojou hosťovacou rodinou. Veď to poznáte, tie výmenné pobyty. Moja sestra Hannah s jej priateľom Konradom sa o mňa naozaj dobre postarali. Dbali na to, aby mi nič nechýbalo a aby sme spolu každý deň podnikli niečo priduktívne. Rôzne výlety, nákupy alebo len večerné posedenie s ich kamarátmi, aby som si precvičila svoju nemčinu.

"Lala, toto je Edith a jej frajer Leo. Ja a Edith ideme budúci týždeň na jednu stáž, budeme tam každý deň dochádzať a Konrad ide na celý týždeň do Francúzska za jedným dlhoročným známym. Takže my dve sa uvidíme asi až po večeroch. Leo má nočné, môže Ti prípadne poukazovať námestie alebo posilku, keďže obaja cvičíte. Zvládneš to sama? Kľúče Ti nechám."

Bola som prekvapená, koľko z tej nemčiny rozumiem po niekoľkých pohárikoch ich neidentifikovateľného nápoja. Leo na mňa žmurkol na znak, že ma prevedie po Kolíne a ukáže mi, kde si môžem behnúť zacvičiť.

Hannah s Konradom mali krásny, priestranný byt a hosťovská izba, ktorú mi ponúkli, bola skutočne útulná. Marhuľkové závesy, semišový gauč a obrovská posteľ. Bolo od nich veľmi pekné gesto, že sa rozhodli vziať k sebe študentku. Na moje pomery bolo ich malé kráľovstvo pre mňa luxusom, s ktorým som sa naozaj nestretla. O tom svedčila jedna z vtipných príhod, keď som sa u nich pokúšala "vyhrnúť" žalúzie. Zúfalo som na okraji okna hľadala takú tú šnúrku, za ktorú sa jemne potiahne. Našťastie šla okolo Hannah, ktorá mi to ukázala, ako takéto žalúzie fungujú.
"Stlač ten vypínač," zasmiala sa a hlavou pokývala smerom k vypínaču svetla. Teda, presne tak to vyzeralo. Ale ja som nechcela zapnúť svetlo, pomyslela som si, no aj tak som zapínač stlačila.
"A podrž ho," dodala. Hneď, ako som prstom ani nie silno potlačila vypínač, žalúzie v dvojitom skle sa pohli smerom hore.
"Wau...my také nemáme," vykoktala som zahanbene. Dobre, možno aj na Slovensku sa nájdu také, určite predražené, moderné "zatieňovače" okien, no ja som to videla prvýkrát u nich.