Len jedno

My to spolu zvládneme

"Áno mami? Veď som už na ceste. Nemôžem za to, že ten autobus je spomalý...Ale veď idem!" -položila som mobil. Som žena, nejakú hodinovú toleranciu predsa potrebujem.

Dvere mi otvoril nedočkavý Kevin. Po jeho typickej sladkej pusinke sa na mňa vrhol ako dravec na svoju obeť. Kubo mi len kývol na pozdrav lebo oči nevedel odtrhnúť od telky. Cez obývačku som prešla rovno k mamine od kuchyne, ktorá sa ma zrejme už tiež nevedela dočkať- máme to v rodine. Pochválila som jej úžasnú marhuľovo-čerešňovú bublaninu a hneď si odkrojila zo tri kúsky.

"Lauri vieš ten chlap... ten, o ktorom som Ti hovorila keď sme boli v utorok.."

"No normálne to povedz- pozval ťa na rande" -doplnila som to, pretože som to chcela skrátiť. Ako sa hovorí, gény neoklameš a ja viem, že moja mamča s kecaním o chlapoch otáľa rovnako ako ja. "Samozrejme, že dnes pôjdeš a ja budem s chalanmi. A ešte ťa na to rande aj poriadne vystrojíme" -pokračovala som a rovno som sa vrhla do jej skrine.

"Tú sukňu určite nie, budem vyzerať ako nejaká snaživka." Asi vtedy som sa utvrdila v génoch úplne. Presne takto som stresovala pred prvým rande s Davidom ja.

"A tieto riflové legíny?"

"A ktoré tričko?"

Mamča predo mňa vybrala celý rad tričiek poukladaných podľa farieb. No túto pedantnosť po nej určite nemám. Skriňu upratujem každý mesiac a aj tak mi komínky vydržia maximálne týždeň.

"Toto fialové si skús" -hodila som mamine jednoduché tričko s jemnými volánikmi.

"Niee, to nie, moc v tom svietiš..čo tááák.. toto biele?"

Druhý pokus vyšiel. Biele tričko s mierne abstraktnou potlačou zrejme sovičky jej zvýraznilo bezchybné, avšak vôbec nepôsobilo vyzývavo.

"Ďakujem, že ich postrážiš. Máš to u mňa." -lúčila sa so mnou vo dverách.

"Mami, nestresuj. Si krásna. A neboj, my to spolu zvládneme" -pestovala som práve Kevina.

"A hlavne si to uži" -zakričala som na ňu ešte na schodisko.

Čo robíš? Nechceš prísť ty ku mne? -asi nemusím objasňovať, komu som to napísala.

Hm a kedy? -reagoval, i keď pomalšie ako obvykle.

Veď teraz. Ak ti teda nevadí, že som u mamči s deckami.

No oblečiem sa a môžem sa staviť na desať minút :) A kde presne?

Tam, kde si prišiel keď sme šli do tej lekárne. :)

Pre istotu som znovu pripísala k správe aj konkrétnu adresu. Poupratovala som čo sa dalo, keď mi pípla správa, že je tu. Zbehla som dolu do vchodu a tam ho objala a dala mu bozk na líce. Keďže v mamčinom paneláku nebol žiadny výťah, cestou po schodoch až na tretie bol nútený počúvať moje kecy z nervozity. Stále som pri ňom bola nervózna, aj keď sme sa už poznali dostatočne dlho, aby to motýle v mojom bruchu vzdali.

"Pozdravíme sa"- napomenula som chalanov, ktorí sa hneď s Davidom zoznámili. Keďže som ich pustila na počítač, len rýchlo podali ruku a zaliezli do detskej.

"Dáš si kávu alebo čaj?" -ja som si to pre istotu namierila hneď do kuchyne.

"Čajík, ak ťa môžem poprosiť." Z jeho jednoduchého ale očarujúceho úsmevu som úplne zabudla, čo som chcela robiť. Smial sa. Asi si všimol moje roztrasené ruky, ktoré sa snažili zaliať čaj. Kanvica sa mi v ruke triasla ako starému a opitému dôchodcovi.

"Čo sa smeješ?" snažila som sa odľahčiť situáciu.

"Nič nič," pousmial sa.

Podala som mu čaj a on mi znovu s tým JEHO úsmevom poďakoval.

Postavil sa ku mne, prameň vlasov mi dal za ucho, začal ma vášnivo bozkávať a potom ma prehol cez stôl...