Len jedno

Jednorázové hodinky

"No rozprávaj, ako tam je?" -posadila som sa celá nedočkavá na pohovku a zabalila sa do deky, keď som telefonovala s Denisou.

"No úžasne. A mám novinku. Je tu mega nádherný chlap a hádaj čo? Je to môj šéf!!" -vrieskala do mobilu Den.

"No vidíš, konečne sa nám vracia stará Dena..A práca čo? Zvládaš?"

"S ním? Veď mi všetko pomáha, vysvetľuje. Dnes príde ku mne, vraj mi musí prísť vysvetliť a ukázať, ako vyfaktúrovať nejaké veci. No, po novom som aj jeho ekonómka alebo skôr účtovníčka, nielen prekladateľka. Som šťastná, že mi cestu sem môj slovenský šéf vybavil a že sem ťahal aj svoju maželku, aspoň mne prischol tento Francúz. Vraj musím počúvať už len jeho, on je môj šéf. Vieš aká som, ale jeho by som nechala šéfovať aj v posteli.."

"Den stop! Na podrobnosti nie som zvedavá, pred chvíľou som doraňajkovala," -obe sme sa zasmiali.

"Ts, ja by som ti aj opísala aký je sexy, ale už vidím, že už prišiel, musím končiť."

"Nezabudni si upratať písací stôl v kancli, aby ťa mal o čo oprieť." -podpichla som ju..

"Vidíš, dobrý nápad.Oh."

"No mala som ti čo povedať." -smiala som sa.

"Veď ale to bude sex."

"Den, to, že je Francúz neznamená, že nerozumie internacionálnym slovám typu sex."

"Dobre, nemudruj. Utekám, zajtra sa ti ozvem, alebo ešte dnes večer, nech mi poradíš, čo preňho navariť."

Jaj Dena, Dena. Aspoň konečne zabudla na Lukáša. A hlavne na Mareka. Konečne je to znovu tá bláznivá a vždy usmiata Den.

Dopila som čaj a namierila si to do posilky. Do tašky som si zbalila obyčajné čierne legíny a voľné tielko, flašu s jahodovým proteínom a svoje obľúbené fialové tenisky. Už mi to chýbalo. Potrebovala som niekde vybiť energiu. Ešte pred odchodom, som skontrolovala RP-čkovú schránku, čo mi pán Zadaný napísal.

Dnes nechceš prísť? Tu je moja adresa, zazvoň na zvonček Hudec alebo mi prezvoň, prikladám aj číslo. Ja si idem pospať, takže tu nebudem.

Takže on chce aby som išla k nemu? A prečo Hudec, keď to neni jeho priezvisko? A načo mám ísť k nemu? Zoznámiť sa s jeho priateľkou, s ktorou býva, alebo čo?

A čo tvoja priateľka? -napísala som totálne nahnevaná.

Ešte v šatni som zapla dáta a prečítala si odpoveď:

Tá je preč. :)

Ako preč? Akože navždy, rozišli sa, alebo je len v robote?

Príde až zajtra. -Dopísal hneď pár sekúnd potom.

No ja nikam nejdem. Odhlásila som sa, zamkla mobil do skrinky a vybehla rovno na pás, kde som si dala najväčšiu rýchlosť a vybehala zo seba všetky emócie.

Keď som sa vracala, úplne vyšťavená a zničená, zastavila som sa v potravinách a kúpila si pomarančový džús a niečo na večeru. Cestou späť som sa zastavila v malom Vintage-obchodíku, kde predávali všelijaké drobnosti, veci do domácnosti, aj dekoráciu.

"Teraz nám priniesli tieto hodinky," predavač mi ukázal radu nádherných hodinkových náramkov.

"Wau, ťažké je aj vybrať. Možno mi pomôže, keď mi prezradíte, koľko stoja." -zasmiala som sa.

"No, všetky sú po desať eur."

"Koľko? Jáj, to sú tie jednorázové?"

Už som mala jednorázové hodinky. Po týždni prestali fungovať a naozaj stáli zopár drobných.

"Nie, sú funkčné a keď nie, hocikedy mi ich prinesiete a ja vám ich opravím." -žmurkol na mňa.

"Teda nie hocikedy, ale najbližšie dva roky," dodal.

"Tak keď naozaj stoja tak málo, tak si vezmem dvoje. Tieto s tou Eiffelovkou vás poprosím, dvakrát."

Myslela som aj na Den. Veď ona Paríž miluje a obe sme premýšlali o kúpe hodiniek.