Len jedno

Starý cap

Pamätám si, ako ma dobíjal, aby mohol prísť. Moje lono (ešte stále nevinné) ma presviedčalo spolu s ním.

Keď som už v diaľke videla čierny nablýskaný Volkswagen, pravidelný tanec motýľov v bruchu nenechal na seba dlho čakať. Kráčala som odhodlane, no napriek tomu ma stále ovládal strach, ako keď som za ním mierila prvýkrát. 

Opretý o auto, zničený asi z práce, ale stále atraktívny vysoký chlap zo mňa nespúšťal pohľad a to ma ešte viac znervózňovalo- videl to. Určite. A zabával sa na tom. Bavilo ho to. Ešteže sa neviem červenať, pomyslela som si. Alebo viem?

"Čo budeš dnes robiť?" -spýtala som sa len tak medzi rečou, keď auto postálo, pretože semafor svietil krvavou farbou.

"Neviem, ak bude doma priateľka, trochu upraceme, ale dnes plánujem len oddychovať. Som rozbitý, už nech je piatok, v tej práci ma to vôbec nebaví," vzdychol.

Ak bude doma priateľka?? Počula som dobre? Priateľka? Prosím?? Možno som len zle počula. Áno, len som zle počula. Nesedel by tu so mnou, ak by mal priateľku.

"A ty?" -znovu ten jeho pohľad. Videl, že som nejako stíchla.

"Ja sa budem ako vždy učiť, možno pôjdem cvičiť a večer si chcem pozrieť nejaký filmík. Vieš mi nejaký odporučiť?" -snažila som sa pôsobiť čo najmenej rozrušene.

"Uf, podľa toho, aký žáner máš rada." -znovu ten úsmev.

Bozkával ma znovu jemne a zároveň túžobne. Chcela som sa mu odovzdať. Myšlienky som zavrela do najhlbších útrob svojho vnútra a nechala sa unášať výbuchmi svojich šťavnatých, naplňujúcich pocitov pri Davidovi.

Toto bude dlhá noc, ja nezaspím- hodila som sa na posteľ hneď po rozlúčke s Davidom. Prečo som bola taká blbá a neopýtala som sa hneď na tú priateľku. Možno sa pomýlil. Omg, čo to trepem.

Prečo si nepíšeme na fb? :) -vyťukala som na notebookovej klávesnici. Znovu tá otázka.

Neni jedno, kde si píšeme? :)

Znovu tá odpoveď.

Preklikla som sa na iný chat. Chat s Matúšom.

Tak kedy ťa smiem pozvať na rande? :)

Bol neoblomný. Ale ja som v hlave mala iba Davida. Možno ma lákalo stretnúť sa s Matúšom, ktorý o mňa prejavoval evidentný záujem, bol zlatý, milý, pozorný, ale... ale David. Zožral kažfú moju myšlienku.

Veď som ti písala, že budúci rok :* :D

Neurazil sa. Bral to ako vtip, ako vzájomné doťahovanie.

To už budem starý cap a nebudem v takej super forme. Aj tá ružička vyschne. :D

O rok budeš starý cap a  dokonca nie vo forme? Ts, takého nechcem. Ja budem o rok stále krásna ako som. :* :D

Aj tak som nemohla zaspať. Predstava, že David má možno naozaj priateľku ma žrala. Že tak nežne bozkáva aj inú. Že večer môže ona zaspávať v jeho náručí a ráno sa v ňom prebúdzať.

"Den? Máš chvíľu?" -zavolala som jej takmer uprostred noci. Chcela som ju počuť.

"Už áno, keď si ma zobudila o polnoci," zamrmlala, "Deje sa niečo, Lauri?"

"Prepáč. Choď spinkať, nechcela som" -šepla som.

"Už je to jedno, už som hore. No vrav."

Chcela som jej rozprávať o Davidovi, o tom, ako ma zvykne hladiť, o jeho sladkých perách a bozkoch. O mojich pocitoch. Ale nešlo to.

"Cítim sa len sama. Nechceš spať u mňa?"

"Spoločnú noc s tebou nikdy neodmietnem. A nie si sama- máš mňa. Objednaj pizzu, hneď som u teba." -Dena ma chcela rozveseliť. Bola úžasná. Vždy sme tu boli pre seba.