Len jedno

Hypotetické stretko

Čo dnes robíš? Začínam sa nudiť, daj nejakú inspiration. -ťukala som do klávesnice pánovi Známo-neznámemu.

Odpísal takmer do sekundy: Konečne končím v práci, mám sa zastaviť? Nehodíme prechádzku?

V tej sekunde som okoktavela. Doslova. Vždy som bola odporca stretnutí po zoznámení sa cez Pokec.

Čo? Zaskočil si ma :D -písala som odpoveď, ale potom som si v duchu ponádavala, že to bude pôsobiť ako od roztrasenej bojazlivej teenegerky (nieže by som ňou nebola).

No jasné, príď. - bola moja konečná odpoveď. Dlho som váhala, určite som nechcela aby prišiel a dúfala som, že to myslel len tak. Avšak niekde vnútri vo mne niečo kričalo, že by chcelo zažiť také menšie dobrodružstvo.

Šak daj adresu zlatino :D

Do správy som pripojila adresu, kde sa stretneme (samozrejme že som navrhla miesto v blízkosti malinkého dedinského parku a zastávky s pocitom, že "keby dačo", ľudia ma zachránia.

Za 20 minút tam, oki? - jeho okamžité odpovede lomcovali s mojou odhodlanosťou sa stretnúť.

Okej.

Hm. Stručná odpoveď.

Obliekanie mi nikdy netrvalo pridlho. Sukňu si nedám, lebo to bude, že sa moc "snažím". V teplákoch nepôjdem tiež, lebo nechcem byť ako sedlaňa. V riflových šortkách? Ts, to sa necítim komfortne a prídu mi na zadku moc obtiahnuté.Ale čo si mám akože obliecť? -moje myšlienky si z určeného času ukradli dobrú polovičku.

Nakoniec zvíťazila športová sukňa a jednoduché biele tričko. S mejkapom som si starosti nerobila, nezvykla som sa maľovať.

"Áno Den?" -dvihla som blikajúci mobil. Spočiatku som bola v tom, že hypoteticky to mohol byť aj pán Neznámy (preboha veď je na čase sa zoznámiť konečne!!!), ale uvedomila som, že ak by mi mal zavolať, tak jedine na Lampáreň, keďže svoje číslo mu Laurinka ešte nedala. Cink, došlo mi.

"Dostala som. Som šťastná. Ale s tým zápalom si mala pravdu. Dal mi antibiotiká."

Chvíľu mi v tom rozruchu trvalo zorientovať sa, čo Dena bľaboce. Jáj, jasné, už viem.

"Ale neni to nič vážne, však?" -uisťovala som sa.

"Nie je, ale mám byť v teple a piť bylinkové čaje, aby sa zo mňa ten zápal čo najskôr dostal."

"No vidíš, a to si sa tak bála. Pekne ležkaj. Prinesiem ti čučoriedky?" -ponúkla som sa.

"Prines mi čokoládu a dojdi, urobíme si babský večer"

"A Lukáš?"

"Lukáš to vie. Je zlatý, stojí pri mne. Ľúbim ho. Cítim, že ho ľúbim."

"Tak buď teraz s ním, ja sa prípadne večer stavím."

O mojom stretnutí, ktoré malo nasledovať som jej nechcela povedať. Uvidíme, čo sa z toho vlastne vykľuje. Prehrabla som si vlasy. Oh, toľko hodín. Určite tam už je a ja, ako vždy, meškám. No super.

Rýchlo. No. Šup. Nick. Heslo. Prihlásila som sa. Dve správy.

Už som tuu :P

Oh. Nádych, výdych. Chcela som nechať Den správu, nech je na mobile, ak by ma pán Neznámy chcel uniesť.

Ako sa to vlastne voláš? ...Áno Laura, teraz sa to pýtaj, keď na Teba už čaká. Ty máš teda nápady.

Volám sa David. Ale uznávam zoznamovanie osobne, či som sa sem išiel len previesť? :D

Už letííííííím.

Mobil. Kľúče, Peňaženka. Posledný kukuč do zrkadla a idem. Vkročila som do slniečkového počasia, smerom k parku plnému rozkvitnutých kvietkov. Za ním. Za adrenalínom.