Len jedno

Chumáč šťastia

Sprcha. Okamžite. Moje rozhorúčené telo potrebovalo schladiť. To iba mňa môže napadnúť ísť si "zabehať" hneď po obede, keď je vonku takmer 40 stupňov Celzia.

Kvapôčky vody zo mňa zmývali pot. Marhuľový sprchový gél opantal moje zmysly. No späť k téme- prečo som to vlastne išla behať?

David sa pár dní neozval. Vlastne ozval. Spravil zo mňa závisláčku na tej hnusnej zoznamovacej stránke. Bola som tam už takmer nonstop zavesená, len aby sme si mohli písať. Jeho odpovede občas prišli hneď, občas postupne. Avšak na moje otázky a pozvania von, do posilky, na prechádzku, sa vždy dožili negatívnej odpovede. Čo negatívnej. Nebola to negatívna odpovede, lebo začínala pozitívne: "Rád by som prišiel, ale... a potom prišlo to "ale", za ktorým nasledovalo som v práci, zaneprázdnený, unavený, vyčerpaný, hladný, prípadne som u rodičov, u sestry, u bratranca, atď. A preto, po dlhom a dlhom presviedčaní samej seba, som sa rozhodla vzdať sa Davida. Niečo vo mne vrieskalo, že možno predsalen má toho veľa (vždy po výhovorke nasledovalo to slovo "nabudúce". To nabudúce, ktoré mi dávalo nádej, že naozaj by ma chcel vidieť, ale nemá čas.)

Chcelo som Davida zo seba vybehať. Utopiť ho v kvapôčkach potu a sĺz z behania. Pomohlo to. Pomohlo len na pár hodín. Moje telo bolo unavené. Len fyzicky. A možno aj psychicky, lebo aj moje vnútro bolo už unavené z myšlienok na neho.

Zabalená v uteráku som sa vrhla rovno do postele. Prechádzala som internet, sledovala maily a písala si s Denou. Aj s Davidom. Také tie polemizácie, či je život ľahký a či ťažký, čo bude robiť cez víkend.

Prečo si vlastne nepíšeme na FB?

S Den som si na facebook-u písala. A chcela som sa presunúť z tejto otravy. Facebook bol v niečom lepší. Nepísalo tam toľko úchylákov a nemusela som paralelne skákať z jednej stránky do druhej- na jednej David, na druhej Dena.

A načo? Veď je to to isté. -bola jeho odpoveď.

Bol veľmi rázny. Muselo byť vždy po jeho. Tvrdohlavý. Neubojovala by som a preto som sa o to ani pokúšala. Ostala som teda na oboch sociálnych sieťach.

Beh mi nepomohol vyhodiť ho z hlavy úplne. Ale konečne si aj môj rozum, aj moje srdce uvedomilo, že partnera musím hľadať v iných vodách, a že z tohto nič nebude.

Cítila som sa, ako keby som mala Deja vu. Zazvonil zvonček a pred mojimi dverami sa znovu objavila uplakaná Dena.

Posadila som ju do kuchyne a už dopredu som ju znovu upokojovala: "Nie, určite nie si tehotná. Ešte z minula nám ostal jeden test, ak chceš,..."

"Nie," zastavila ma Den, "ja myslím...teda ja viem... ja viem, že Lukáš..."

"Bože Denisa, už sa vykokci. A ak chceš povedať, že Lukáš má inú, uisťujem ťa, že ťa miluje ako krtko svoju lopatku, určite by ťa nepodvádzal."

"Nejde o to. Laura, on droguje!! Chápeš, on droguje!!!" -začala plačúco opakovať ako pokazený verklík. Alebo aj funkčný.

"Na to si ako prišla?"

"No..našla som mu malý sáčok v nohaviciach.. Pozri..." -povedala a vyhodila na stôl priesvitný obal. Taký ten, ktorý použijete na prenos cestovných balení kozmetiky, šampónov a sprcháčov na dovolenku lietadlom. V tom sáčku bolo zelený chumáč. Vyzeral, ako sušené bylinky.

"Tak si z toho spravme čaj" -zasmiala som sa. Chcela som odľahčiť situáciu.