Len jedno

O-ou za druhé

"Už  idem" -usmiala som sa,podišla k nemu a dala na špičky,aby som ho pobozkala. On dvihol hlavu a zasmial sa, keď som mu nemohla dať pusu. Objala som ho a on mi potom dal letmý bozk do vlasov.

Znovu som kráčala tak dva metre za ním. Aj keby chcem, nestíhala by som. Išiel rýchlo,robil veľké kroky a bol až príliš sebavedomovo vystretý. Asi vtedy som si to všimla prvýkrát. Arogantný, navyše, vôbec nebol môj typ- tak čo som to chcela riešiť?

Položil mi zopár otázok, asi aby cestou nebolo také ticho. Keďže býva dosť blízko mojej maminky, pred jej vchodom som sa ocitla takmer okamžite.

"Ďakujem" -usmiala som sa čo najúprimnejšie, ako to šlo. Nejak som cítila, že už so mnou stráca trpezlivosť. Bohvie čo si myslel, ešte ju zoberiem k sebe, riskujem, a nič z toho nebolo.

Znovu na mňa žmurkol. To teda nebude tik. Tentokrát nebol bozk na rozlúčku, snažila som sa opatrne zavrieť dvere na jeho vyleštenej láske, aby som moc nebuchla, a nevyzeralo to, že som nahnevaná.

"Som tuuuu" -vyzula som si topánky v chodbe, skontrolovala sa v jedinom, ale priestrannom zrkadle u maminy na chodbe a namierila si to rovno do kuchyne. Mamina bola nejaká smutná.

"Lauri, vieš, Kevin za tebou plakal, prišla si takmer o tri hodiny neskôr, ako si plánovala, deje sa niečo?"

"Nie, mami, len som sa jednoducho zdržala." Načiahla som sa pre svoju obľúbenú šálku a vhodila do nej sáčok s ovocným čajom. Mamina akurát napúšťala do kanvice vodu. Aspoň v niečom sme boli zohraté. Usmiala som sa zrejme sama pre seba.

"Ah jaj. Čo budeš na večeru? Čo nové v škole?" -typické mamičkovské otázky.

"Čaaaaute," vošla som do izby, kde, samozrejme, moje malé nezbedy drtili nejakú počítačovú hru.

"Čau," pozdravili jednohlasne, ale maximálne neprítomne. Na ďalšie otázky, tie mamičkovské, mi ani neodpovedali, lebo boli zaujatí svojou skvelou strielačkou. Super.

Vypila som s maminou čajík, pokecali, poohovárali a cítila som, že sa náš vzťah konečne zlepšil. Občas mi bola ako kamarátka. Ale načo ju zaťažovať s Davidom? Veď sme spolu nič nemali.

O Davidovi nevedela ani Den, ani mamča. Nikto. Asi nebolo o čom hovoriť.  Aspoň ma už neťažili výčitky, že je zadaný. Aspoň som dúfala.

Mamina pustila nejaký romantický seriál, sadli sme si na gauč a, samozrejme, to by nebola moja mamička, keby pri tom nepárila ponožky a nežehlila. Ona nevie len tak sedieť, vždy musí niečo robiť. Zvyknem sa za to rozčuľovať, ale časom začínam chápať, že to nemá zmysel. Je veľmi pracovitá, dokonca si to dovolím nazvať už miernou chorobou. Príliš poriadkumilovná.

Cez reklamu som chcela napísať Den, ako dopadol ten jej večer s novým pánom "Božským". Prihlásila som sa na Facebook, nechala jej rovno dve vyčítavé správy, že jediné, čo ju ospravedlní, že nezavolala,bude, že mala taký nádherný večer,že sa doteraz nepostavila z postele. Inak nech si ma neželá, že ma neinformovala.

Samozrejme, že nebola online. A keďže reklamy sú naozaj dlhé, znovu som zablúdila na tú zoznamku. Možno mi tam ten môj Poloboh nechal správu. I keď, išiel hneď po tom, ako ma hodil k mamči do práce. Mal mať nočnú. A čo, nádej zomiera posledná.

A predsalen, je online a svietila mi červená ikonka nerozbalenej obálky. Nedočkavo som správu otvorila:

Laura, ty si nechala u nás na práčke hodinky?