Len jedno

S chlapmi, ktorí nás ochránia...

Myslela som, že je koniec. Netrápila som sa, skôr ma trápili výčitky. Ale upokojovala ma stále opakovaná mantra, že si za to môže sám. Ja som sa do jeho bytu predsa netlačila. Navyše, keď ma bude Boh, Karma, alebo vyššia sila súdiť, bude brať do úvahy fakt, že to nebol môj úmysel, že to nebolo naschvál a že som neplánovala tam tie hodinky zabudnúť.

Stála som na letisku, celá nedočkavá, s transparentom "VITAJ DOMA A UŽ TU LÁSKAVO ZOSTAŇ". Dole v zátvorke bolo menšími písmenami napísané "..inak budem tú zmrzlinu jesť sama tak často, že sa nezmestím cez dvere a nezvládnem ťa sem chodiť čakať."

Den mi ale nevletela do náruče ako v tých priemerných filmoch. Vletela priamo do mňa asi trikrát rýchlejšie ako je povolené a ako by Laurinka zvládla. Takmer ma prevalila. Ešte sa k tomu pridal hlasný krik, pretože Denisa nebola o nič menej temperamentná ako ja.

"Chýbala si mi, hnusoba. Ten let bol hrozný." -pobozkali sme sa na obe líca a potom nasledovalo dlhé a dlhé objímanie.

"No ukáž aspoň fotky, keď si ma už nezobrala!" drgla som do nej.

"Lauri, niekedy tam musíme spolu. Ale s chlapmi. S chlapmi, ktorí nás ochránia od akéhokoľvek pobláznenia sa do tých šarmantných Francúzov," skonštatovala Den a po líci jej stiekla takmer neviditeľná slza.

"Den,stalo sa niečo o čom neviem?"

Denisa sa nerozkecala hneď. Ani na letisku, ani cestou domov, ani u mňa doma. Myslela som si, že Dene je len smutno za tým jej úžasným pánom Božským. Že mali dojemné lúčenie a že preto jej teraz prišlo smutno. Predsalen tam nestrávila deň ani týždeň, ale pomerne dlhú dobu.

No bolo to niečo oveľa...ja neviem. Hlbšie? Bolo v tom viac ako len nezabudnuteľný čas. Ale to som sa dozvedela až o niekoľko dní, keď to konečne vyšlo z útrob Deniskinej dušičky.

"Vieš Lauri, ja ani neviem, kde začať. Mattieu bol úžasný. Celý čas ma dobíjal, boli sme na veľa výletoch, strávila som s ním naozaj chvíle na ktoré budem spomínať celý život."

Nechala som Denu rozprávať, neprerušovala som ju, maximálne ju objala, keď sa schyľovalo k plaču. A Den pomaly pokračovala. Miestami som tento príbeh vnímala ako telenovelu.

"Najlepšie bolo, keď sme spolu pracovali a potom si len tak zašli na obed, prechádzali sa úzkymi uličkami, držal ma okolo pása. Sem-tam mu zazvonil mobil, tak sa vzdialil, nič vážneho, pomyslela som si, že mu volá nejaký ďalší riaditeľ alebo čo. Všetko mi prišlo dokonalé, pamätám si, ako jeden deň, keď pršalo, rýchlo kúpil nádhernú saténovú batikovanú šatku a dal mi ju do vlasov a ja som sa hrala, že mám závoj. Prvýkrát v živote som si obula miesto mojich kozačiek ku kostýmčeku jednoduché gumáky, ale doslova gumáky," zdôraznila.

"..Skákala som do veľkých kaluží a on sa smial. Usmieval sa a vravel, že vždy budem jeho malé dievčatko, že nikdy mu nevyrastiem, no práve tým som výnimočná."

Prestávka. Denisa si utierala červený nos a vyzliekala jej úplne premočené tričko. Jej vždy dokonalý mejkap sa roztiekol tak, že by bezpochyby vyhrala prvú cenu za najlepšiu helloweenskú masku.

"Potom prišla tá sobota. Daroval mi prstienok. Je niekde tam v tej kozmetickej taštičke," Denisa ukázala na svoju kozmetickú tašku, ktorú vybalila na toaletný stolík v spálni.