Len jedno

"Riťolezka"

Darček pre Matúšových rodičov som bola vyberať s Denou, ktorá bola konečne ako kedysi. Usmievavá, bláznivá, plná života, vždy upravená do poslednej nitky. Klepotala vedľa mňa tmavomodrými lodičkami, ktoré dokonale doladili jej netradičný, no napriek tomu úžasný outfit. Ťažko predstaviteľná kombinácia, biele šaty, tigrovaná šatka a kabelka v rovnakom odtieni topánok, no na Denise to vyzeralo božsky.

"Kúpme im dve bonboniéry a máme hotovo," mrmlala, pretože chcela ušetriť čas na nákup nových handier.

"Poďme ešte do tamtej darčekovej predajne a keď nás tam nič neosloví, máš moje slovo že im prinesiem bonboniéru-ale nejakú poriadnu, takže zbehneme do mestskej čokoládovne."

V síce malom, no útulnom obchodíku som vybrala vonné sviečky v ligotajúcich sa pohárikoch pre Matúšovu mamu a staršiu sestru. Pre otca sme nakoniec kúpili naozaj čokoládu, ale belgickú, s vysokým obsahom kakaa. Pochopiteľne, fľaša vína by bola lepšia, ale nevedela som ako sú na tom vo vzťahu s alkoholom.

"Ja som nekupovala darčeky žiadny rodičom. Keď som mala nejakého nabijaka, chodím predsa s ním, nie s jeho fotríkovcami, takže darček dostane akurát na meniny a narodky. Veď už dostal ten najlepší a musí si ho vážiť, aby dostával potom pravidelnú dávku malých nehmotných dárkov."

"Hm, predpokladám že ten najlepší darček si ty, a k tým mini nehmotným sa nevyjadrím..radšej.. dnes som už jedla," vyprskla som do smiechu.

"A čo? O to viac by im to bolo ľúto, že som bola taká riťolezka, skvelá budúca nevesta a zrazu bum, všetky jeho budúce by porovnávali so mnou, že hentá bola snaživá, slušná, spoľahlivá...Takže som mu vlastne spravila službičku a ušetrila ho tých rodičovských kecov."

"Opakujem to, čo ti vravím stále-milujem tvoje vysvetlenia a názory."

"Čo vlastne robia jeho rodičia?"

"Mamina je maliarka, umelecky založená, preto sme podľa mňa vybrali skvelú drobnosť. A otec robí šéfa v nejakom telekomunikačnom centre..."

Neviem, či to Denis naozaj zaujímalo, alebo sa zaujato len tvárila, každopádne sme spolu prekecali celé popoludnie.

"Už mi ho musíš predstaviť."

"A ty si mi kedy predstavila Lukáša? Pomaly po pol roku, my sme spolu len dva mesiace!"

Áno, dva mesiace. Dva mesiace, čo som sa úplne minimálne kontaktovala s Davidom. Ale, teraz som naozaj šťastná a David mi nechýba- hovorila som si v hlave. Ale nie preto, lebo by som si to chcela vsugerovať. Preto, lebo to tak jednoducho bolo. Chcela som len jedno- byť milovaná a milovať. Nepotrebovala som nejakého idiota, ktorý by ma naťahoval. Preboha, veď mal priateľku. Ako som jej mohla niečo také urobiť? Ona tiež určite chcela len harmonický vzťah. Taký, aký mám ja s Matúšom. Áno. Všetci chceme len to jedno.

"Mami, bojím sa, čo ak sa jeho rodičom nebudem páčiť?" -pýtala som sa ženy, ktorá mi pred skoro dvomi desiatkami rokov dala život. Odprevádzala ma vtedy na autobusovú stanicu.

"Ale, prosím ťa, prečo by sa im také krásne, šikovné, úžasné dievča nepáčilo?"

Bola pravda, že až na tie detské lásky som u nikoho rodičov ešte nebola. Bála som sa, ako ma budú brať.

"Ja neviem, ja mám naozaj strach."

"Lauri, nemáš mať prečo. Si úžasná. Ľúbim ťa. Napíš mi, keď pricestuješ."

Nasledovalo dlhé objímanie a to som cestovala necelých päťdesiat kilometrov. Bola som zvedavá, koľko sa teda budeme lúčiť, keď onedlho pôjdem niekoľko stoviek kilometrov od nej. Do Nemecka.