Len jedno

Len okamžik

"Keď ťa chlap nepredstaví rodičom tri mesiace po tom, čo sa pravidelne stretávate a ste spolu, tak ťa nemiluje a si len zábavka..." -Dena sa mi snažila prerozprávať nejaký nový článok, ktorý nedávno čítala. Kecala o tom, ako keby to bol čerstvo nový drb, ktorý mi nemôže uniknúť.

"Najprv by som nejakého musela mať. Potom budem riešiť potencionálnych svokrovcov."-odbila som ju, "navyše, Ty už tých tvojich poznáš, tak nechápem, čo riešiš. "

"No, takže ma Lukáš miluje a počíta so mnou do budúcnosti"-zasvietili je oči.

"Dobré ráno, stará mama. My ostatní už dávno vidíme, že ťa miluje a je z teba úplne hotový ako ty z neho"

"Hotový?" -zasmiala sa.

"Áno, hotový, hneď vo dverách keď ťa vidí, hneď je hotový a strieka."

Vybuchli sme s Denou do takého smiechu, že sme skoro "zobrali" všetky skrinky a poličky, čo boli poblíž. Neviem, či nás tá puberta niekedy prejde. Ale keď pretrváva do nášho veku, silno pochybujem, že raz skončí.

"A s tou trávou sľúbil, že kvôli mne prestane. Uf. Našťastie."

"No vidíš. Je v tom až po uši."

"V čom v tom? Akože vo mne? -zase smiech. Tieto naše slovné hračky.

A ja? A on? Napísal. Znovu. Podobne.

No čo ty? :)

Zase tá otázka. Videla som, že stačia tri slová, aby ste človeku dokázali, že naňho myslíte. Že vás zaujíma, ako sa máte. Aspoň moja naivná myseľ si to tak vysvetľovala.

Je krásne počasie, nejdeme von?

Vyťukala som do klávesnice. Neviem prečo. Chcela som Davida vidieť.

Môžme :) Ale končím až za trištvrte hodinu.

To mi akurát vyhovovalo, aby som vliezla pod sprchu a ako správna žena, mala dostatok času na pobehovanie pred skriňou "čo si oblečiem".
Vyhralo jednoduché tričko a riflové šortky.

Tentokrát mi dvere neotvoril. No Laurika, nezvykaj si.

"Ako sa máš? Čo máš nové?"-spýtal sa a nádherne sa usmial.

Kecali sme veľa a dlho. Zastal znovu pri tom nádhernom západe Slnka.

Nahol sa ku mne a jemne na pohladil po vlasoch. Jeho pery chutili sladko. Nežne a zároveň vášnivo ma bozkával. Občas ma jemne pohryzol do spodnej pery a ľavou rukou mi jemne stlačil stehno.

Mojím telom prebehla vlna vzrušenia, no zároveň som mala strach. Predsalen, také pocity vo mne ešte nikto nevyvolal (aj keď vek som už na to mala, ako by povedala Denisa).

Nedá sa zaľúbiť na základe nejakej túžby alebo fyzickej príťažlivosti. Vtedy vás ovláda len nejaká sila alebo niečo nevysvetliteľné, čo neviete ani len identifikovať. Ale v žiadnom prípade to nie je láska. Je to len pobláznenie. Krátke. Chvíľkové. Len okamžik. Lenže čo ak niekde v priestore toho okamžiku, medzi všetkými tými farbami túžby, sa objaví ten jeden nepozvaný konkrétny odtieň- odtieň lásky?

Usmiala som sa, keď som videla ako sa tmavý Volkswagen vzďaluje. Konečne mi aspoň nachvíľu odleteli motýle z brucha a nervozita sa úplne vyparila.

Nechcela som vojsť do sprchy. Jeho vôňu som si chcela na sebe udržať. Chcela som v sebe uchovať tú spomienku, ten pocit, to, čo vám dodá farbu v šedých nezáživných dňoch. Pretože on mojím nudným dňom tie svetielka dodal. Mojím telom vďaka eufórii krv prúdila o niečo rýchlejšie a bunky tancovali v rytme kvapiek vody, ktoré mi zmývali po ňom aj posledný hmatateľný dôkaz jeho existencie.