Len jedno

Vyriešené

Do kelu! Čo teraz??

Hm,asi hej...

Iná odpoveď ma naozaj nenapadla.

Ty si trúd, Laura, veď ja som išiel rovno do práce. Priateľka ich našla..

Trúd? Áno, oh, som tvoj malý roztomilý trúdik... Laura, čo to spletáš? Si kompletná? Práve si niekomu rozbila vzťah a ty sa tu vzrušuješ nad tým, že ťa nenazval niečím horším, pričom by si si to horšie oslovenie naozaj zaslúžila? Rozbila si mu nádherný päťročný vzťah, za toto skončíš v pekle. A jeho priateľka ti bude ešte prikladať uhlie, kým sa neuškvaríš zaživa- v tomto tranze som ostala niekoľko minút ak nie hodín.

"Laura, je ti zle? Nejak si zbledla. Poď dám ti vodu. Lauri, haló..." -vnímala som len mamčin hlas, ktorý sa prihováral mojej zaseknutej mysli.

Cítila som sa hrozne. Horšie ako hrozne. Ako to vysvetlí? Veď to sa nedá vysvetliť! Posadila som sa nemo na posteľ a snažila sa uvedomiť, čo som práve spôsobila.

Triasla som sa. Čo mám robiť teraz?

"Laura, komunikuj so mnou, lebo inak ťa vezmem na pohotovosť." -Moja drahá mamička zo strachu už kričala.

"Mami, som úplne v pohode. Len sa cítim malátna, asi na mňa niečo lezie. Budem tu pri tebe ležať, kým žehlíš, nech sa upokojíš."

Otázne je, či sa musela upokojovať moja mama alebo ja.

Čo mu mám napísať? To jeho "nuž"? A prečo mi nenadával, aká som nezodpovedná a nespoľahlivá, prečo nerobil nijaký cirkus?

..No super, tá si tiež vie vybrať skvelú chvíľu, kedy zavolať.

"Prosím?" podráždene som dvihla telefón.

"Čaukyyy," začvirikala Dena a hneď pokračovala: "prepáč, že som sa neozvala, môj pán Božský, veď vieš, ten Francúz.."

"Áno Den, ja ťa počúvam, viem veľmi dobre, kto je pán Božský.."

"No tak boli sme u mňa. Na varenie som sa vyprdla, preto som Ti v ten večer ani nevolala. Objednala som luxusnú večeru, ktorú poslíček priniesol tesne predtým ako prišiel. Rýchlo som to vybalila z tých plastových blbostí a napchala do hrncov. A Matias si myslel, že som to naozaj navarila ja!!!"

"Den, ohluchnem, nevýskaj tak. Takže Matias?"

"Hej, po slovensky. Po francúzsky je to Mattieu. Môže to byť vlastne aj Matej. Vyhláskujem ti to? A vysluvuje sa to trochu ako Mateo ale to je zase talianske meno."

"Jaj, vám lingvistom sa žije. Pre mňa je Mateo ako Mateo. Vôbec to nerozoznávam."

"No a počúvaj. Pretiahol ma ako pravý Francúz. Začal vášnivo ale zároveň nežne a vieš aký mal..?"

"Denisa! Som u mamči, toto mi porozprávaš osobne, keď sa konečne vrátiš!" konečne som sa zasmiala. Jasné, že som chcela počuť podrobnosti. Ale môj prevrátený žalúdok mi nedovolil dlhšie volať. Musela som ju taktne a hlavne nenápadne zrušiť, inak by každú chvíľu počula, ako jej najlepšia kamarátka zvracia. A to som jej urobiť naozaj nechcela.

Schúlila som sa do klbka a možno zo stresovej vyčerpanosti, strachu, pocitu viny som zadriemala.

Mamina si musela všminúť, že sa so mnou niečo deje, ale v tej chvíli som nemala náladu to s ňou riešiť. Odišla som k otcovi, ktorý sa ma už nevedel dočkať.

Až neskoro večer som našla odvahu mu napísať:

Ako sa to bude riešiť?

Odpísal: Neviem, som ešte v robote. Ale myslím, že už to vyriešené je.

Ako?

To ťa nemusí zaujímať. :)

What? No ďakujem. Odhlásila som sa. Myslela som, že je koniec. Možno si myslí, že som to urobila naschvál. Ale ja som mu naozaj nechcela rozbíjať vzťah alebo čo -moje úvahy mi nedovolili spať.