Len jedno

Ľahostajnosť

"...takže áno, je normálne, že chce s Tebou bývať, ale zatiaľ len v dome s jeho rodičmi.Je to veľký krok, keď si ťa chce k sebe nasťahovať."

"Veď ja viem, omg, Lauri, ale predstav si to, ako budeme žiť? To sa zobudím a ráno náhodou pôjdem na wécko a tam stretnem jeho mamu? A to sa s ňou mám pretekať, ktorá z nás mu lepšie navarí?"

"Ako dočasné riešenie to môže byť fajn. Budeš predsa s ním a to, že ťa chce nasáčkovať do domu svojich rodičov, znamená naozaj veľa pre chlapa.Vidno, že si mu neni ľahostajná. Nebuď taká rozmaznaná. Navyše, keď budeš u neho, o to bližšie to budeš mať ku mne."

"Dobre vieš, že občas mám rada vlastný priestor. Keby nebývam v garsónke, bývame spolu u mňa."

"Den, obaja pracujete, ibaže obaja zároveň študujete. Nebude to tak navždy- zachvíľu si kúpite spoločný byt."

"A prečo nemôžem ostať bývať v tomto? Ja nechcem do domu, starať sa o záhradu, domácnosť, kŕmiť sliepky a behať v zásterke. To nie je môj štýl a dobre to vieš."

Predstava mojej Dianky v zástere ma rozosmiala. Jej štekličky a vždy perfektne zladené kostýmčeky by možno so zásterou mali ešte väčší šmrnc. Vybuchla som do smiechu.

Ďalšie dni boli.. rovnaké.. rutinné, sivé, nezáživné. Až na jeden.
Znovu, ako vždy mi pípla tá správa: No čo ty? :)

Odpovedala som: Mám sa fajn, len to hnusné počasie...A koľko musíš trčať ešte v tej škole?

Jeho odpoveď: Neboj, aj pršať musí :)

Odpísala som, že mám ešte dve hodiny a potom môžem konečne z toho väzenia. Vypla som net. Nechcem si s niekým písať o počasí. Doslova. -pomyslela som si a striaslo ma.

Konečne zazvonilo posledný krát, obula som si prechodné poltopánky (september priniesol náhle ochladenie), na hlavu hodila kapucňu a otvorila dvere školy a vyšla do toho plačúceho počasia.
Bolo tam. To auto. Čierny Volkswagen. Sedel vnútri a ťukal niečo do mobilu. Nestál pri aute s ružou ako v tých holywoodskych cukríkových filmoch. Ale prišiel. A čakal ma. Ako mohol vedieť kedy končím?

Zaklopala som mu na okno a nastúpila.

"Ideš domov? Hodím ťa na stanicu?"

Len som prikývla, lebo slová sa zasekli niekde medzi jeho nádherným úsmevom a mojimi roztrasenými lýtkami.

Zastavil a vypol motor. Ja som si v duchu vzdychla, prečo sakra je tá stanica tak blízko.

"Ďakujem" -usmiala som sa a vlepila mu bozk na líce. Hneď nato som vystúpila.

Nevedela som, či som si mohla dovoliť pobozkať do na ústa. Mala by som výčitky. Jeho priateľka bola naozaj krásna. Biele zuby, dlhé jemné vlasy, štíhla postava a úprimný úsmev. Tak prečo s ňou nie je šťastný? Veď keď je dievča pekné a úspešné, vie si udržať akéhokoľvek chlapa, nie? A z nej sálal pokoj. Šikovná budúca lekárka. Možno raz bude aj moja. Nie. Stop.

Dvere som otvorila až na piaty krát, pretože som do kľúčovej dierky štyrikrát predtým strčila zlý. Niežeby moje kľúče boli podobné, každý mal dokonca inú farbu alebo bol nejak označený. Lenže ja som bola rozrušená. Z neho. Z Davida. Z môjho poloboha. Prečo to urobil, keď mu na mne nezáleží? Stálo mu to za to, len tak ma hodiť na stanicu? Asi som mu neni tak ľahostajná, keď nechcel aby som zmokla..Alebo?