"Eh...Nie.. Chalani sú vedľa v izbe.." -snažila som sa niečím zakryť svoj strach. Určite tušil, že som ešte "nevinná" ale nechcela som mu povedať, že môj strach z neznámeho je to, prečo mu odsúvam ruku.
Pravou rukou mi najprv chytil zadok, lenže potom začal skúmať lem mojich nohavičiek.
Odsunula som ho. Dobre, nech si myslí čo chce, ale vo mne sa stále zmietali romantické predstavy, že prvýkrát to má byť úplne inak. Má to byť nezabudnuteľné a nie opretie o kuchynský stôl.
Malý sa našťastie prišiel napiť.. Uf, odľahlo mi. David vzal svoj čaj a presunul sa na gauč do obývačky. Na stole boli porozkladané mobily, tablety a elektronika, ktorú tam porozkladal môj starší brat Kubo. S Davidom začali riešiť ktorý mobil je najlepší a tiež, ktorý mobil dostanem ja. Mala som dostať nový a výkonnejší, pretože tieto nikto nepoužíval a ten môj aktuálny sa pokazil. Hrialo ma pri srdiečku, že si rozumejú a kecajú spolu.
"Idem ťa odprevadiť..Chalani, máte poslednú pol hodinu, čo môžte byť na počítači. Potom do pyžama, umyť zuby a ideme spať.Hneď som tu"
"Ďakujem, že si prišiel." -zamrmlala som.
"V pohode" -zase ten úsmev. Odprevadila som ho pred vchodové dvere. Nebolo to žiadne romantické lúčenie. Proste odišiel. Ani sa neotočil, len si to rovno od vchodu po pozdrave namieril ku Volkswagenu. Ja som tam ostala opretá, kým odišiel.
Vybehla som ku chalanom hore a dohodli sme sa na súrodeneckom večeri, takže sme si spravili popcorn a pustili rozprávky. Najprv Shreka a hneď potom animovanú komédiu V hlave.
"No šup do postele, už je jedenásť hodín, mamina by ma zabila, keby vedela ako dlho som vás nechala byť hore," uložila som chalanov a seba prinútila hodiť aspoň sprchu. V kuchyni to vyzeralo akoby vybuchla bomba. Na stole ostali riady z večere tak som aspoň tie pohádzala do drezu. Na kuchynskej linke ostala spomienka mojej sladkej návštevy- pohár položil hneď vedľa môjho, keď dopil čaj. Wau, takže ho nenechal v obývačke, žeby bol aj poriadkumilovný? Tie dve šálky som tam nechala, zmyla zo seba pekný dník a zaspala na gauči pri nezmyselných myšlienkach.
"Dobré ráno," sadla som si k mamine na balkón. Ako každé ráno, popíjala kávu a s cigou pozerala na začínajúci sa život na ulici. Staré páriky sa prechádzali do obchodu, psíčkari sa promenádovali po trávniku a našlo sa aj zopár zapálených ranných bežcov.
"Kedy si prišla? Ani som ťa nepočula.."
"Krátko po polnoci. Lauri, u nás včera večer niekto bol? Dobre vieš, že keď si k nám chceš niekoho pozvať, musíš ma s tým dopredu oboznámiť, aby sme aspoň trošku upratali a aby som vedela."
"Čo? Kto by tak u nás bol?" zasmiala som sa a hrala nechápavú. "Radšej mi povedz, ako bolo včera" -rýchlo som zmenila tému.
Mamina sa rozrozprávala, aký úžasný večer zažila, ako jej ten chlap dvoril, otváral dvere, ako spolu prekecali trištvrte noci a ja som videla, že je naozaj šťastná. Tak veľmi som jej to priala. Zaslúžila si to.
"..No a teraz poďme, musíme urobiť raňajky" -zahasila cigaretu a vošla dnu.
Na kuchynskej linke stáli tie dve šálky. Mamča sa oprela vedľa nich a prekrížila si ruky na prsiach.
BẠN ĐANG ĐỌC
Len jedno
Lãng mạnManiak/manipulátor- tak by ho nazvala odborníčka, a možno aj ktorýkoľvek človek na tejto zemeguli- okrem mňa. Moje srdce, už dávno roztrieskané na milión kúskov, má pre neho v arzenáli úplne inú prezývku- poloboh. Vykľučkovať z pavučiny poloboha je...
