Len jedno

Konečne sa rozvidnieva

"Lala, na ten mobil sa usmievaš ako slniečko na hnoji. Tak hovor, ako sa volá?"

"Volá sa...Matúš," povedala som potichu. Vyrozprávala som jej celý príbeh, ako sme sa spoznali, ako sme hneď na druhé rande išli spolu do posilňovne, ako mi tam zaviazal šnúrky na teniskách dokopy jednu o druhú, a ja som potom sedela na zemi a snažila sa to rozviazať, ako mi poslal kvety a ako si rozumel s malým.

"Oh, no konečne, už bolo na čase, hnusobka," objala ma. Viem, že mi to priala.

Klamala by som, ak by som povedala, že som neváhala. Že som nikdy nemyslela na Davida. Ale vtedy ma úplne pohltil Matúš. Neviem, možno z takého sťahujúceho pocitu, že David by nikdy nebol môj, že by som sa musela oňho deliť, užiť si ho len pár chvíľ, vlastne, prišlo mi absurdné stretávať sa s niekým, kto má doma priateľku, vedela som, že to nebude trvácne. Ale Matúš- ten mi dával všetko. Trávil so mnou dosť času, bol vzdelaný a cieľavedomý, vyžadoval, aby som na sebe pracovala aj ja a to ma naozaj ťahalo hore.

"Aj ja ti musím niečo povedať. Lukáš..."

"Nie Denisa, stop!"

"Vieš..on mi vysvetlil, prečo odišiel. Ľutoval to a hoci som mu niekoľko krát naplula do ksichtu, nech mi dá navždy pokoj, on o mňa bojoval. Vieš, chlap, aj v tejto dobe, je braný ako nejaká hlava rodiny, on musí zabezpečiť zázemie, on musí byť v pohode, aby rodina fungovala. Pretože má také, ja neviem, vnútorné cítenie, že je zodpovedný a až keď on dosiahne určitý bod, potom je schopný tvoriť naplnený vzťah a dávať tej žene. A ja viem, že obaja sme potrebovali čas a priestor, aby sme pochopili nejaké veci, aby sme potom do toho mohli dať všetko. Kúpil byt, už nebudeme bývať u jeho rodičov a stal sa manažérom jednej úspešnej firmy."

"Den, ja len chcem, aby si bola šťastná. Netreba zabúdať, ako si niekoľko týždňov chodila bez duše!"

"Ja viem, že mi chceš len to najlepšie, Lauri. Poď sem!"

Tie naše tuhé objatia mi vždy dodali energiu. Denisa mi bola viac ako kamarátka alebo sestra. Bola presne ten človek, v ktorom ste občas videli samých seba- tak veľmi ste sa navzájom mali radi. Naše kamarátstvo bolo niečo ako keď zviažete dve šnúrky dokopy. Vznikne Vám jedna. Nech ťaháte za jeden, či druhý koniec, vždy ťaháte jednu šnúrku. My dve sme boli tak spriaznené, čo bolelo mňa, bolelo Denu a zase naopak. Mohla som jej čokoľvek povedať, áno, občas sme sa "posekali", ale to preto, lebo jedna chcela druhej len to najlepšie, chcela jej pomôcť, dohovoriť, pretože sme boli ako tá jedna šnúrka.

O Davidovi som jej ale nepovedala. Načo? A nakoniec, čo by som jej o ňom vlastne povedala? Už to bolo tabu, ozýval sa menej a menej, i keď, odkedy som mala Matúša a nechodila na tú zoznamku, zázračne mi David vedel poslať žiadosť na Facebook-u. Občas sa ozval tam, ale so mnou to nič nerobilo- pretože moju myseľ zamestnával Matúš a blížiaci sa odchod na niekoľko týždňov do Nemecka.