Len jedno

Svadba?!

"Ja neviem, mne to prišiel bezvýznamný lístoček. Dokonca som to brala ako výzvu, keď on neprehráva, tak ho budem trápiť, kým mi úplne podľahne a vyhrám ja."

"Ale, chcela si si ho zobrať? Den, mala si mi v ten deň zavolať a všetko mi povedať!!"

"Neviem, Lala, chcela som si to nechať prejsť hlavou. Jasné, že by sa mi to páčilo. V byte bolo obrovské presklenné okno, pri ktorom by stál kuchynský stolík a každé ráno by sme s našimi deťmi jedli francúzske pečivo. To bola pre mňa vtedy dokonalá predstava. Lenže len predstava."

"Prečo? Len predstava, lebo si ho odmietla?"

"Nie. Potom šli udalosti veľmi rýchlo," precitla. "Na obednú prestávku ma vždy čakal na chodbe kancelárie. Vzal ma na nejakú špecialitu alebo len rýchlo kúpil nejaké bagety a sedeli sme na lavičke a napchávali sa. Boli to obrovské bagety, ktoré som nikdy nezvládala zjesť, takže som zvyškom vždy nakŕmila holuby, kačice alebo tie nádherné labute, ktoré plávali v neďalekom menšom toku Seiny. Idylka, skoro ako na Slovensku. Pamätáš, veď aj my sme kedysi chodili kŕmiť kačky do parku.."

"Den, neodbočuj prosím. Chcem vedieť, prečo moja kamarátka mi mieni slzami vytopiť byt. Tak pokračuj..."

Den si pošúchala oči a pokračovala: "Vždy som robila kávu na chodbe v automate, a keďže tá mašina kvalitne hučala, hneď ako to počul do svojej kancelárie, vyšiel za mnou. Objal ma zozadu a šepkal mi, čo so mnou večer porobí. Do svojho bytu ma zobral ale až posledný týždeň. Bolo to ako zlý sen..."

Snažila som sa umlčať jej kvílenie, ale nešlo to.

"Lala, prechádzali sme sa pri rieke a ja som bola rozhodnutá mu oznámiť svoje stanovisko. Chcem sa zobúdzať v jeho náručí, chcem každú sobotu chodiť behať a potom s ním vliezť naspäť do postele. Chcem si kúpiť psa a odkúpiť ten byt. A potom ho chcem zaplniť našimi drobčekami, nech majú tmavé kučery ako on. A nech majú moje modré oči. Toto všetko som bola rozhodnutá mu povedať."

"No tak? Ale mohla si mi povedať, že si sa chcela vydávať. Že si vôbec nad tým uvažovala."

"Neboj bola by si hlavná družička a samozrejme, môj svedok. Ale žiadna svadba sa nekonala, takže.."

Znovu to isté. Tajne som verila, že Denisa bude konečne šťastná. Bola som ticho. Dena rozprávala pomaly. Ale vždy som na nej obdivovala, že sa vedela nadchnúť, že vedela precítiť každú emóciu. Všetko rozprávala s dôrazom a vždy vedela prejaviť radosť, ale aj smútok. O hneve radšej ani nehovorím. Keď sa Den nahnevala, šla aj cez mŕtvoly.

"No vrátim sa. Kráčali sme popri rieke, keď mi ukázal na nejaký panelák s dodatkom:"Hádaj, ktoré je moje okno? Bude sa ti tam páčiť!" Spočiatku som si myslela, že je to hotel. Už sa stmievalo, no napriek tomu som videla nádhernú stavbu. Okolo okien boli sošky malých bozkávajúcich sa anjelikov, medzi balkónmi korintské vzory a miesto parapetných dosiek kvetináče s dokonale zastrihnutými pestrofarebnými kvietkami. Vtedy som chápala, prečo sa používa výraz francúzsky balkón. Aj ty tu taký máš. Vtedy som sa cítila nádherne a nemohla som sa dočkať, ako ten zámok uvidím zvnútra.Blížili sme sa k dverám, keď pri nás zastalo strieborné BMV..."