Len jedno

Ja neprehrávam

"A ten prstienok ti dal...k narodeninám?"

Premýšľala som, pretože Den mala narodky síce až o dva týždne, ale možno to mal byť predčasný darček, kým je tam.

"Nie, Lala..."

Lala ma volala, keď ma chcela upokojiť alebo uchlácholiť, no odkedy sa vrátila, toto oslovenie používala takmer stále.

"On ma chcel.. on ma chcel.."

Znovu plač. Vodopády sĺz. Den sa nadýchla a našla silu pokračovať:

"Vzal ma na luxusnú večeru. Sviečky voňali levanduľou a sedeli sme na terase. Mala som hodvábne krátke šaty, pretože fúkal len jemný vánok. Moje šaty mali farbu presne ako tie levandule. Tie šaty spomínam zámerne, pretože som ich dostala od neho. Kúpil mi ich hneď prvé týždne, vraj na jeden z firemných večierkov."

"Den, veď ale ty máš milión nádherných šiat, nepríde Ti divné, že ti kúpil tak skoro taký darček?"

"Celé to bolo divné, Lala, veď nechaj ma dokončiť to, potom dáš doplňujúce otázky."

Pousmiali sme sa.

"Tie šaty som si v ten deň dala zámerne, i keď mi to nekázal. Toto bolo divné. Pretože po večeri vzal misku jahôd a do ruky sme  si vzali lampiónikmi a šli sme sa prejsť pri Seinu. Ešte aj ten lampión a tá náplň v ňom voňala. Ale nie ako levanduľa. Voňala inak. Ale identifikovať to neviem."

"Môžme sa dostať k tomu, ako s tým súvisia tie šaty, lebo stále nechápem, ako s tým súvisia nejaké šaty. Je prirodzené, že si si na Vaše rande dala krásne šaty šaty, dokonca od neho, tak prečo o tom toľko blabotáš?"

"Lala si nedočkavá. Chcem Ti opísať tú atmosféru, aby si vedela ako som sa cítila. Ale dobre. Kŕmil ma jahodami, smiali sme sa a zrazu ma objal, zatočil okolo seba a kľakol si na ľavé koleno. Áno, ľavé. Prečo, sakra ľavé? No a klačal podo mnou a z jedného kvietku, presne vedel z ktorého, na tých šatách..."

Plač. Znovu dlhý neutíchajúci plač a potom zopár slov medzi vzlykmi:

"z toho kvietku....vytiahol...ten prsteň...."

Preboha, to som sa dostala naozaj do kvalitnej telenovely, to neprekoná ani Pilcherová..

"Požiadal ťa o ruku?" Vyskočila som z gauča a vrhla sa k Dene.

"Poznal ma len niekoľko dní a už ma žiadal o ruku!" Den akoby zúfalo kričala.

"A čo si mu povedala?" vzala som Dene z rúk šálku a položila ju na stôl. Chcela som odpoveď, hneď.

"Spanikárila som... začala som koktať, že ma pozná len pár dní a že je to zásadné rozhodnutie..Ja už ani neviem, čo som trepala...A on. Ja neviem, on nebol smutný. Možno agresívny. Prstienok vrátil do toho kvetu a lupienky jemne privrel. No ale, keby si tie šaty neoblečiem? Veď on mi nijak nenaznačoval, aby som si ich v ten večer obliekla, bolo to spontánne rozhodnutie. Moje rozhodnutie. Tesne pred odchodom. Pôvodne som si plánovala obliecť niečo úplne iné."

"A čo sa dialo potom? Veď si s ním aj naďalej predsa trávila čas. Zmenil sa jeho prístup?" -vystrašene som Denisu bombardovala otázkami.

"Nie. Ostal pokojný a ešte v ten večer poznamenal, že počká, kým sa rozhodnem. Celý večer bol veľmi pozorný, šli sme tam ku mne, do toho môjho prenajatého bytu a zažili sme nádhernú spoločnú noc. Ráno mi priniesol raňajky do postele a miesto servítky bol pod pohárom s džúsom lístoček s nápisom Ja neprehrávam..."