Len jedno

Akoby nič

Myslela som, že je koniec. Že som mu takmer, ak nie naozaj, zničila jeho dlhý a nádherný vzťah. Nádherný? Naozaj nádherný keď si ma dotiahol do bytu? Ani len som sa neopovážila premýšľať, že by naše "kamarátstvo" mohlo pokračovať.

Ale on napísal. Prvý, lebo ja by som sa u neozvala. Správu som otvárala so zatajeným dychom, pretože som čakala nejaké výčitky alebo škaredé slová, ktoré by zvalcovali aj tie pomyselné jemné tenučké stĺpy môjho sebavedomia. Nič také sa ani nekonalo.

No čo ty? :)

Zase tá otázka. Omg, čo to znamená? No čo ty, kurva, ešte žiješ? No čo ty, ako sa máš? No čo ty, máš niečo nové? No čo ty, rozbíjačka vzťahov, máš nejaký nový úlovok, aby si zničila jeho šťastie? Dalo sa to u Poloboha brať ako "šťastie"? Veď on si ma našiel, nie ja jeho.

Ja nič, čo ty?

Akurát končím v robote, chceš sa stretnúť?

Okoktavela som. Ako vždy. Nie, tentokrát inak. On sa chce po TOM stretnúť??

No, ja musím zobrať nejaké škatule, poslali ma z brigády. Na Štefánikovej to musím prevziať. Potom môžem :)

Veď môžem skočiť s tebou pre to, autom to bude rýchlejšie.. :)

Druhýkrát som zabudla rozprávať. Čože?

Dobre, tak ja končím nejak za hodinu.

Dobre :)

Akurát som bola v škole, mala som poslednú hodinu, nejaký nezaujímavý seminár. Hneď po skončení som zbehla na toaletu, upraviť aspoň to čo sa dalo. Vôbec som so sebou v ten deň nebola spokojná, ráno som nemala veľa času na výber oblečenia ani na nejaké extra prípravy, vlasy som mala v drdole a moja tvár ukazovala, koľko čokolády som za tento týždeň zjedla, koľkokrát som sa mračila a moje pery vysielali signál, že moje telo dostalo primálo tekutín. Celé zle. Z kabelky som vyhrabala kefu a balzám na pery. Nič iné totižto moja "záchranka" nevlastnila. Všetci ostatní pomocníci na "učlovečenie sa" ostali doma, starostlivo poukladaní na zrkadle v kúpeľni. Prečo som len to "pozvanie" von prijala?

"Ahoj" -snažila som sa mu čo najprirodzenejšie nastúpiť do Volkswagenu.

"Čauky" -pozdravil a pridal plyn.

Zaujímal sa, ako sa mám, čo mám nové, čo som robila ten čas, čo sme a nevideli. Téma hodinky bola celý čas uzavretá. Bohvie, ako to vyriešil. Možno jej nakecal, že ju chcel vyskúšať, že tie hodinky sú pre ňu. A uchlácholil ju, že nie je taký debil, aby neskontroloval byt, ak by ju podviedol. A že tiež nie je taký debil, aby si nejakú "milenku" ťahal do vlastného bytu.

"Tak vysadím ťa tu a počkám, kým si prevezmeš tie balíky?" -prerušil moje hepotézy.

"Jasné, to bude päť minút."

Znovu som sa snažila čo najelegantnejšie vystúpiť z auta a pomedzi kamienky som vybehla do panelákových dverí. Pobočka bola hneď na prízemí, podpísala som mladej asistentke papier o prevzatí a do rúk vzala dve síce nie ťažké, ale veľké krabice s tovarom.

Položila som škatule na zadné sedadlo jeho Volkswagenu. Nie, naozaj nevybehol chvatne z auta, aby mi pomohol. Len tam sedel, okno otvorené, ľavou rukou si podopieral hlavu a ešte sa priblbo usmieval. Naštartoval a to som ešte ani nesedela v aute. Vždy so mnou jazdil opatrne a tak to bolo aj tentokrát. Zastal pred ocinkovým domčekom, vlepil mi pusu, žmurkol a odišiel...