Len jedno

Budúca vegetariánka

"Zlato, dáš si kávu alebo čajík?" -spýtala som sa Matúša hneď po tom, ako sa zvítal s deckami a predstavil mojej mamine.

"Čistú vodu. Vieš, že ja pijem len to. Voda je najzdravšia."

"No dobre teda, dám si aj ja vodu." Bola som šťastná, že Matúš sa snaží naozaj zdravo žiť. Videla som to ako skvelú príležitosť, že sa budeme navzájom "ťahať" a pracovať na sebe. Tešilo ma, že nie je typ chlapa, ktorý príde z práce, z chladničky vytiahne pivo a svoj tučný zadok zaparkuje do svojej obľúbenej vysedenej diery v gauči. Mal veľký potenciál, chcel jednoducho žiť, nie len prežívať zo dňa na deň. To ma na ňom priťahovalo.

Sadla som si k stolu za Matúšom a maminou.

"No, už sa to kráti- o chvíľu mi odídeš do veľkého sveta," nadhodila tému mamča.

"Mami, je to len na pár týždňov. Ubehne to ako voda."

"Hlavne tam na seba dávaj pozor. Ako to bez seba zvládnete?" -odpila si z voňavej kávy. Ja som mala len vodu, pretože, ako povedal môj drahý, káva škodí srdcu a voda dodáva život všetkým orgánom a bunkám. Často sme sa bavili o zdravej strave. Občas som mala pocit, že si zo mňa chce vychovať vegetariánku. To som vlastne usúdila po istom rozhovore:
"Vieš Lauri, ja ti vysvetlím, prečo je kuracie mäso zdravšie ako napríklad hovädzie. Tak, zoberme si kravu, je vedecky dokázané, že krava je pomerne inteligentné zviera, približne ako pes. Hej, keby sa jej naozaj venuješ, so záujmom, dokážeš ju naučiť nejaké tie základné povely, trebárs, vie dvihnúť vedro, proste fakt, nejaký ten inteligenčný kvocient naozaj má. Z toho vyplýva, že si uvedomuje, keď ju idú zabiť. Takže do svalového tkaniva vypúšťa stresové hormóny, ktoré my potom zjeme. Kura má miniatúrny mozoček ak vôbec) a neuvedomuje si to, je to primitívne zviera. Preto je kura zdravšie. Áno, môžeš mi protirečiť antibiotikami,ale.."
Myslite si, čo chcete, ale vtedy som žrala každučké jeho slovo, videla som v našej bio záhradke pobehovať naše nikdy nechorľavé deťúrence a nás posedávať na terase z recyklovaného odpadu. A miesto pohára vína sme v ruke mali lahodnú limonádu z domácich citrónov. Naozaj, to bola moja vtedajšia predstava.

"Dávaj tam na seba pozor, prosím. A keď pristaneš, hneď mi zavolaj," miliónty krát mi mamina dala pusu, kým si Matúš obúval topánky.

Pred odchodom do krajiny vždy dochvíľnych árijcov mi ostávalo ešte zopár dní a chcela som dovtedy stihnúť zoznámiť sa s Matúšovými rodičmi. On mojich už poznal, takže som bola na rade.

"Tento víkend teda prídeš ku mne?" spýtal sa Matúš a pohladkal ma po kolene.

"Rada. Už sa teším, aj niečo podnikneme?" Každú sobotu sme navštívili buď nejakú zrúcaninu hradu, múzeum, galériu alebo sa prešli po lese. Nikdy sme neležali  len tak doma pri filme, každý okamih sme sa snažili naplno využiť. Vtedy som tým bola očarená.

"Nechaj sa prekvapiť," zamrmlal môj pán právnik, ktorý pre mňa určite ako vždy, mal vymyslený skvelý, produktívny program.

Zastali sme pred mojím domom. Pri ňom som v bruchu nemala trepotajúce motýle ako pri pánovi Nepredvídateľnom. Tento krát som len kývala červenej Octavii, nie naleštenému predchodcovi Golfa, Volkswagenu.