Len jedno

Som šťastná, že ťa mám

"Den, nerob z toho drámu. V dnešnej dobe húli trávu každý druhý."

"Si kompletná? Nájdi si chlapa, ktorý húli a hocikedy ho za to môžu zavrieť, potom sa k tomu vyjadruj!" -zvreskla na mňa.

"Už by dávno bola zavretá polka sveta. Aj malé deti na školách si to posúvajú. Ja ho nezastávam, jasné, že to neni správne. Skús sa s ním porozprávať."

"Prečo mi to nepovedal? On mi nedôveruje!" -schyľovalo sa k plaču.

"Čo by ti nedôveroval? Len sa asi bál tvojej reakcie. Že to dopadne presne takto- urobíš z neho feťáka a odídeš od neho!! On ťa predsa miluje, videl by to aj slepý!"

"Ah. Ja z neho nerobím feťáka ale kukni!!!" -mávala mi s priesvitným sáčkom pred očami.

Prešla hodina. Dve tri. Dopili sme víno ešte z nášho posledného večera a Dena mi zaspala na koženom gauči. Prehodila som cez ňu deku a čudný sáčok hodila za kvetináč.

Zaspať som nevedela. David nenapísal. Ale zato ma na tej zoznamke, na ktorú si už začínam zvykať, čakala jedna pekná dlhá správička:

Ahoj. Wau, ty vyzeráš ako víla. A ešte s tými kvietkami v pozadí. Neviem, či si to ty, alebo, či si fake, každopádne tá fotka je skvelá. Úplná princeznička. Mimochodom, volám sa Matúš. A ty si? Rád by som ťa spoznal, ak smiem, krásna lesná víla. :)

Krásna správa. Úplne mi zlepšila deň, vlastne tmavý večer.

Ahoj Matúš. No, ja som Laura. A nie, nie som fake, tá princeznovská fotka je naozaj moja. Na tej tvojej fotke zase žiaria tvoje azúrové oči. Je to celkom kontrast, pokiaľ je to tvoja fotka, tmavé vlasy a modré oči. To sa často nestáva :)

Davidko má krásne zelené dúhovky. Je to nezvyk, zelené oči nie sú moc časté. Ah, Laura, zase David.

No, keď nie si fake ty, tak ani ja :) A čo porábaš? Povedz mi vlastne niečo o sebe. Čo ťa baví, nebaví, čo máš rada, čo neznášaš a kedy ideme na rande, hehe :P

Priveľa otázok. Oči mi začínali (konečne) klipkať a preto som odpovedala len na tú poslednú otázku:

Na rande. Hehe, možno budúci rok :P ..Matúško, som unavená, idem búvať. Sladké sníčky.

Hneď po odoslaní som sa odhlásila. Ešte hodnú chvíľu som sedela v kresle a premýšľala. Čo mi vlastne chýba? Dena pri mne potichu odfukovala, izbu mi cez žalúzie osvecovali pouličné lampy a keďže bolo leto, cez otvorenú "vetračku" bolo počuť, ako pofukuje chladný vánok.

Možno to víno, možno moja labilná psychika. Neviem. Ale z očí sa mi začali kotúľať slzy. Príčinu nepoviem. Lebo nemám potuchy. Prešla som sa do kúpeľne, kde som si umyla zuby. Zahľadela som sa do zrkadla, utrela svoje uplakané oči a rozhodla sa vzchopiť. Veď ja vlastne mám všetko- slzy vystriedal úsmev. Vlastne ani neviem, či tie slzy boli z dojatia, radosti, pretože, nemala som dôvod cítiť nejakú bolesť. Možno tie slzy boli len nahromadené emócie. Cítila som sa slobodne. Uvoľnene. Pokojne.

Denisa počas spánku jemne dvíhala kútiky, ale spala ako zabitá. Šuchla som sa k nej pod deku a objala ju. Cítila som pri nej zvláštny pokoj. Ach, Den, čo by som bez teba robila.

"