Len jedno

Osud všetko zariadi

Bolo vtedy sobotné ráno a ja som mala voľný deň. Znudene som sa prevaľovala v posteli, ťukala do mobilu, čítala knihy a plánovala svoj život. Blbosť, nič sa nedá naplánovať. 
Naplánovať sa nedá ani len jeden deň, nieto celý život.

"Mami? Čo robíte? Nechcete dnes poobede spoločnosť? Mám totižto voľno a sama dobre vieš, teraz ma dlho neuvidíš, idem robiť skúšky do Rakúska."

"Lauri, u nás máš vždy dvere otvorené. Kľudne príď, aspoň si ťa decká užijú."

Celé doobedie som nevyliezla z postele, až kým mi ON nenapísal, aby som prišla. To ma teda naozaj nakoplo. Vystrelila som z postele rovno do sprchy, oholila som si nohy a vlastne...všetko. Decentne som na seba,ehm, vyliala voňavku a asi dvadsať minút si skúšala spodné prádlo.

No, Laura, zase sa len ukázalo že s nikým nespávaš...Toto je čo? To sú moje tangáče? Veď ja nenosím tan..a toto? Oh. Veď ja nemám ani jeden komplet. Ja nemám ani jednu podprsenku zladenú s nohavičkami. Musím na nákupy. Okamžite.. Počkať..Toto je čo? To som si kedy kúpila? Veď túto by som neobliekla už minimálne rok, veď by som sa do nej ani nenapchala.

Aspoň som vedela naplánovať, čo budem robiť nasledujúce dni. Nakupovať NORMÁLNE spodné prádlo a nie nohavičky ako pre päťročné princezné. Ale ako som povedala, naplánovať sa nedá vôbec nič-osud všetko zariadi.

Nakoniec som vyhrabala ružovú čipkovú podprsenku a k tomu nohavičky takmer rovnakého odtieňu. Takmer.

Navrch som si hodila tmavomodré tričko s trištvrťovými rukávmi a gombíkmi na lakťoch a bledšie rifle. "Prizdobila" som sa drobnými náušnicami a samozrejme svojimi novými hodinkami. Cez to len nepremokavú bomberu a šup k nemu.

Veď on býva kúsok od mojej mamči. Podľa adresy som súdila, že pôjdem taxíkom a on ma tam hodí, aby som nemusela trapošiť, ktorý je to vchod. Vlastne, chytil ma zrazu oveľa lepší nápad- neísť k nemu. Veď síce prší, ale mám pršiplášťovú bundičku a on auto.

Som v Centre, prídeš sem? :) -napísala som, keď som prišla do mesta.

Môžem, a môžme potom ku mne, keďže prší. Hneď som tam, čakaj ma na hlavnom parkovisku pri vchode :)

Keďže moje reakcie sú spomalené, nestihla som reagovať a až na eskalátore som si uvedomila, čo sa chystám urobiť.

Neprítomne som mu sadla do auta a ani nestihla poriadne vydýchnuť, keď jeho Volkswagen zastavil pred obrovským ružovo-žltým panelákom. Vystúpil z auta, ja hneď za ním a kráčala som niekoľko metrov za ním ako poslušný psík. Tak som sa cítila. Nekázal mi to, ale cítila som to z neho- strach, že ho niekto uvidí ísť domov s inou ženou ako s priateľkou.

Mala som nutkanie objať ho hneď vo výťahu. Býval až úplne hore, takže času by bolo dostatok. Ale neurobila som to. Bála som sa jeho reakcie. Díval sa najprv do priestranného zrkadla na stene, potom na mňaa potom na otvárajúce sa dvere. Srdce mi bilo ako o život, len som ho ticho nasledovala.

Byt mali síce malinký, garsónku, ale zato útulný. Na stene viseli všelijaké dekorácie, motýliky, na poličkách pestovali kvietky a aj keď tam nemali veľa nábytku, pôsobilo to na mňa akoby vyznávali zariaďovanie podľa Feng šuej.

Opatrne som sa vyzula a nasledovala ho do kuchyne, vlastne do jedinej izby, ktorú tam mali a do konkrétnej kuchynskej časti. Znovu mi odhrnul pramienok vlasov z tváre a venoval mi dlhší bozk. Pobozkal ma na krk a vzal ma na ruky..