Len jedno

Nezmyselné monológy

Stál tam. Opretý o čierny Volswagen. Ruky prekrížené. Premkol ma strach. Díval sa mojím smerom. Kráčala som neistou chôdzou. Bol ešte dostatočne ďaleko, videla som zatiaľ iba siluetu širokých ramien a sebaistého postoja. Nemala som okuliare, ktoré by som, podľa mojej očnej lekárky, mala mať nonstop na nose. Preto sa mi pozeralo ťažšie.

Už som sa nemohla otočiť. Už ma vidí. Posmelovala som sa a kráčala rýchlejšie.

Konečne som ho videla zreteľnejšie. Vyzeral naozaj ako chlap, nie ako tie dnešné imitácie. Ramená mal naozaj široké, hruď pevnú a nebol tenký ako tie špáratká, ktoré som vídala v škole. Išla z neho zvláštna, avšak príjemná energia, že on vie, čo od života chce.

"Ahoj" -usmial sa a nahol sa ku mne, a pobozkali sme sa na obe líca, ako takí starí známi. No, Laurinka, vidno, že sa s nikým nestretávaš.Už sa vzchop. -nadávala som si, pretože spočiatku som vôbec nevedela ako sa mám správať. Ani len to, že mu mám podať ruku a dať bozk na líce.

Ale voňal nádherne. Bol odo mňa minimálne o hlavu vyšší, preto sa ku mne musel naozaj skloniť. Tá zmes aviváže a jemnej korenistej vône sa nenútene šírila vzduchom.

Otvoril mi dvere spolujazdca: "Poďme sa niekam previesť."

Vždy, keď som nervózna rozprávam. Vždy. To je jedno, či o počasí, včerajšom obede alebo globálnom otepľovaní. Moju nervozitu zaženiem kecaním. A tentokrát moje brucho ovládli trepotajúce motýle. Tým pádom sa moje ústa nezavreli.

"A kde to vlastne bývaš?" -spýtal sa prvú otázku.

"Noo..tu v meste" -odpovedala som neurčito, stále ma ovládal mierny strach. Navyše, on mi tiež nedával konkrétne odpovede.

"A ty, kde to vlastne robíš, keď máš čas byť stále online? Navyše, občas si v práci o desiatej doobeda, inokedy o deviatej večer."

"Striedajú sa mi smeny.Preto som raz vtedy a raz vtedy. A robím v jednej mestskej časti, tuto kúsok."

No, to je teda odpoveď. Nedozvedela som sa nič, čo by som nevedela sama.

Pozrel sa na mňa. Motýle sa začali ozývať a moje ústa sa pripravovali na ďalší, nezmyselný monológ. Ani som si neuvedomovala, že sedím v aute cudzieho človeka. Zastavil. Pred sebou som videla nádhernú čistinku, kamienkovú cestičku a rozprávkový západ Slnka. Mohlo to byť tak 20 minút peši vzdialené od môjho domu a ja som ani len netušila, že niečo také v mojej blízkosti existuje. Vystúpil z auta. Tentokrát mi dvere otvoriť neprišiel. Ale keďže som na také správanie mužov ani nebola zvyknutá, automaticky som vystúpila sama.

Opreli sme sa o kapotu auta.

"Čo si dnes robila?"

Znovu ten môj neskutočný monológ o ničom. Žiadna pointa. Otázka, na ktorú sa dá odpovedať tromi slovami. A ja som desiatimi vetami opisovala, ako som sa zobudila, zjedla kúsok rožka a vypila bylinkový čaj.Pokračovala som s tým, ako som čítala nezaujímavú knihu (samozrejme, prerozprávala som mu celý jej obsah). Na moje prekvapenie, ma ticho pozoroval a ak dal mi pocit, že ho zaujíma, čo kecám.

Až doma som si uvedomila, že ja som sa ho nespýtala tú "taktnú" otázku:  "a čo si robil dnes ty?"

Priviezol ma na to miesto, kde sme sa stretli. Zastal, vypol motor, zamrmlal niečo, že rád pokecal a na ústach mi pristál úplne nežný, rýchly, letmý bozk. Pozrel na mňa, zazdalo sa mi, že na mňa žmurkol ľavým okom a naštartoval. To bolo pre spomalenú Laurinku znamenie, že sa mu už konečne má vytrepať z čierneho vylešteného Volkswagena.