Prebúdzam sa na bolesť, ako dopadám na zem. Priamo na kolená, až mi v nich divoko zapraská a následne na líce. Okamžite sa chytím za tvár a očami hľadám toho, kto mi to spravil. Sú tu obidvaja a smejú sa mi. Ukazujú na mňa prstom, až sa rukami zapierajú o kolená. Až potom sa pamätám, spomeniem si na sen, kde som sa konečne vyčúral. Objímem si rukami kolená, nahlas sa rozrevem. Poníženie, väčšie neexistuje. Som dospelý, mal som to vydržať, lenže hodiny nikto neprišiel, nemal som koho požiadať...
"Budeme ho volať Poserko."
"Ale veď sa neposral." Namieta, hnedovlasý. "Len tak mimochodom, tu máš žrádlo."
Hodí do mna umelú misku, odrazí sa od môjho chrbta a hneď ma napne, keď uvidím jej obsah. Zacítim psie mäso, odvrátim sa od toho pohľadom a stiahnem sa do väčšieho klbka. Niall. Áno, vždy si predstavím jeho a bude mi dobre, bude mi jedno, či ma budú ponižovať, biť alebo... obraz milovanej osoby náhle preruší ten najsilnejší pohlavok, aký som kedy dostal. Obzriem sa za tyranom, avšak nestihnem ani zaostriť a už mi letí facka silnejšia, než spred pár hodín. Zosypem sa k zemi.
"Čo som povedal?! Budeš odpovedať! Nebudeš plakať!"
"Poďakuj." Poradí so smiechom tmavý.
Nedá sa prestať plakať, ale vyjde zo mňa slabšie "ďakujem". Na to sa obaja otočia, jeden vezme znechutene misku medzi ukazovák a palec. Som rád, že sa ocitám sám, so silným škvrkaním v bruchu. Koľko tu môžem byť? Dvadsať hodín? Ruky sa mi stále prekrvujú a ranky na žilách prestávajú krvácať, avšak začína druhý proces - hnisanie.
Schúlený pár metrov od psieho žrádla, stále s mokrým spodným prádlom sa snažím zaspať. Len tam zabúdam, kde sa nachádzam. Že môj život sa z minúty na minútu dostal sem, zmenil sa na nočnú moru. Vďaka kŕčom, hladu a smädu sa mi Niallov obraz stráca. Vynárajú sa tí dvaja, smejú sa a bijú ma.
"Hej!" Nadvihnem hlavu, no zostávam ležať. "Na kolená!" Nariadi a zďaleka netuším, či to myslí vážne. Ibaže po tom, čo sa tu stalo, by som sa nečudoval. "Povedal som ti niečo!" Ubolene sa teda dám do polohy, akú tmavý muž rozkázal. Príde s ním aj žena, s vedrom a veľkou špongiou. "Keďže si sa pošťal," prehodí. Snažím sa u ženy nájsť oporu, z pohľadu jej bohužiaľ nič nevyčíam. Chladná sťa ľadovec. "Vyzleč sa asi, ty humusák! Hádam ťa nebude umývať v tých hnusných trenkách." Bože, nie!
Postavím sa, pred očami mi svieti Niallova tvár. "Miluj svoje telo tak, ako ho milujem ja," vzdychall mi do ucha, pritom nežne prirážal a perami sa obtieral o ušný laloček. Predstavujem si túto scénku tak intenzívne, že zisťujem ako nahý kľačím.
Ženská na mňa vyleje polku vedra studenej vody a zaraz začne s drsnou špongiou behať po celom tele. Takmer sa rozplačem, keď mi ňou zájde na rozkrok. No tvrdý pohľad muža smerujúci do mojich očí ma stopne. Len robím bolestivé grimasy, ruky v päsť s nechtami zarývajúcimi sa do dlaní, mi tento úžasný zážitok pomôžu prekonať.
"Ak sa ešte raz poštíš, zbijem ťa. Je ti to jasné?" Prikývnem, nasleduje facka, ktorá ma zhodí na zem.
"Bože, nauč sa konečne pravidlá!"
"Áno." Vzlyknem na zemi, na čo sa opätovne zahná, myknem sa.
Našťastie s úškrnom odchádza spoločne so strnulou ženou. Je mladá, tipujem jej maximálne dvadsaťpäť. Krásna chudá blondína, prečo sa pridala k nim? Či tiež ju najprv mučili ako mňa? Určite je slabá,ja by som sa radšej zabil alebo sa pokúsil utiecť než sa k nim pripojiť.
Ľudkovia zajtra ak nezabudnem po škole skúsim ísť pre ntbook, dúfam že už bude hotový! :-D dnes mi inak túto časť diktovala sestra 13 ročná a riadne vyvalovala oči nad tým čo píšem :-D :-D
A viem, možno ste sklamané že Harry tu zatiaľ neni, no treba čakať :-D
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
