Prisoner

8.

„Tvoj parfum je horší." Je mi to jedno, bude to bolieť tak či tak. Nadvihnem hlavu a pootočím k nemu, rozšírené dierky, pery stisnuté do čiarky.

„Bože, ja ťa zničím." Zasmeje sa odrazu, hodí sa ku mne a prevráti na chrbát, pri tom chmatne vedro a začne mi ho liať priamo do tváre.

Zomelie sa to tak rýchlo, nie som pripravený! Tečie to do nosa, úst, ako sa snažím volať o pomoc a pritom dýchať. Dokonca napriek pichavej bolesti sa zmetám a porušujem ako-tak zahojené vlákna pokožky na chrbte.

Rozkašlem sa, šťastie že ma pustí, aby som sa mohol dať na bok a vyvracať všetko nadbytočné v nosovej aj ústnej dutine. Nenávisť voči nemu je neopísateľná, chcem ho zabiť ešte viac ako pred tým! Raz mu to vrátim jediným mávnutím ruky a on to nebude môcť zniesť!

„Teraz ťa poriadne vydrhneme, okay?" Strč sa, prejde mi v treštiacej hlave. „OKAY?" zdrapí ma za vlasy, som nútený naňho pozerať, prikývnem a ako ma tak drží za vlasy, bleskovo použije silu na pritisknutie líca o podlahu. Nemienim kričať, vyvíjam úsilie na odstrčenie velikánskej ruky.

„Dosť!" zakričím, líco sa mi o ňu derie a myslím, že budem mať ďalšie škrabance.

„Mám ti niečo odrezať, aby som si vydobil rešpekt alebo čo?!" zvrieskne a nechá ma. Na to počuť namáčanie a pustí sa do drhnutia špinavého tela.

*

Sadal si na môj zadok, aby som sa netrepal ako sliepka. Tlačil mi kolenami na lakte a neustále sa ma snažil vyčistiť. Aspoň tak vravel tomu on, alebo vydrhnúť chrbátik. Chápem, prečo ho Niall podviedol, ja by som pri ňom nevydržal tiež. Dokonca by som sa s ním nedal do kopy, je to psychopat.

Cítim vo vlasoch Perriene prsty, namotáva si dlhšie vlasy na prst a pri tom čumí do blba. Vraj som na tom horšie ako pred tým, oznámil im to doktor, kým som bol v bezvedomí. Samozrejme mu buď zaplatili, aby nič nevravel, druhá možnosť – zbavili sa ho. A posledná je, že je ich priateľ. Najuveriteľnejšia mi príde posledná.

„Prečo si tu?" šepnem, aby nás nepočul Zayn alebo ten druhý.

„Ja...už si pomaly ani nepamätám." Túto grimasu mám považovať za úsmev?

„Mala si rodinu?" Prikývne, zapozerá sa na bod, kde pred tým. „Aj ja som mal. Bolo nás sedem, dvakrát sa mame podarili dvojičky. Lottie bola moja najkrajšia a pritom najstaršia sestra. Chcela si spraviť kozmetické kurzy, aj si tým zarábala. Ja s mamou každý deň v obchode, vítali sme starých i nových zákazníkov úsmevom a malým koláčikom." Smrknem do seba, Perrie je mimo. Ale nevadí mi, ak ma nepočúva. „Prosím, daj mi lieky, zas to bolí."

Je preč dlhú chvíľu, čas si krátim tým, že počítam spôsoby, akými by som mohol zabiť toho hajzla. Namiesto Perrie však príde Zayn, s vážnou tvárou. Bojím sa najhoršieho, že zas ma príde navštíviť.

„Odteraz budem chodiť ja alebo Liam, okay?" prikývnem. Rýchlo mi k perám priloží pohár s rozdrtenými antibiotikami vo vode. Potom nadvihne obväzy a očkom kukne, ako som na tom.

„Ako to vyzerá?

„No... na piču." Pokrútene sa usmeje, prisadne si. „Nemal by som sa s tebou takto rozprávať, takže rýchlo. Nerobí mi problém niekoho zabiť, zlomiť mu ruku alebo dokonca odrezať niečo. Som zvyknutý, ale toto je...už moc. Keby ťa aspoň nemusíme uzdravovať." Musia?

„Zayn!" okríkne ho Liam. Konečne poznám meno toho druhého, bál som sa ho spýtať. „Si normálny? Padaj sem!" rukou naznačí, že je to súrne a tak zostávam sám. V opojení antibiotik sa unášam do nočných môr.

*

Nerátam už dni strávené v temnote, kde nik nemá svedomie. Perrie za mnou naozaj nechodí, Zayn ma dosť zanedbáva, nedivím sa mu. Určite má viac problémov, ako riešiť mňa. Prestávam premýšľať o rodine, škole, ambíciách, sám seba začínam pokladať za mŕtveho. Slabé chvíle, kedy by som si najradšej zahryzol do zápästia a opustil tento svet. No ten Hajzel mi dodal toľko odvahy, toľko pomsty, že pokiaľ bude žiť, ja neodídem. Mojím jediným cieľom sa stane jeho smrť. Rôzne spôsoby hľadania, akoby mohol zdochnúť.

Sem-tam zaletím k Niallovi, a dumám, či aj jemu by som mal čosi vrátiť. Ak vedel, že jeho frajer je bezcitný kokot, na čo sa so mnou bavil? Prečo mi vravel, ako ma miluje? Tiež som bol len jeho hračkou? Dokazoval si tým niečo?

„Päť dní si sa nevidel so šéfom." Nadhodí tému Zayn po odviazaní obväzov. Ak si myslel, že budem reagovať, mýlil sa. „Skús sa posadiť." S menšími bolesťami to ide, no keby mám možnosť si chrbát obzrieť, neurobil by som to.

„Kde je Perrie?"

„Má zákaz sa k tebe priblížiť." Hlas tvrdý sťa oceľ, nechápem. Nič zlé sme nerobili, či tu sa už tresce aj to?

„Od vášho šéfa?" Obdarí ma slabšou fackou, možno pred pár dňami by bola silná.

„Je to tvoj pán. Zmier sa s tým. Nebaví ma sa o teba neustále starať. A smrdíš, Louis." Zasmeje sa, ja len trošku nadvihnem kútik úst. Ten, kto pozná viac, že smrdím ako on, som práve ja. „Tvoj pán musel odcestovať, za pár dni tu bude čo nevidieť, dnes ťa mal ísť pozrieť." Aspoňže tak. Ak šiel lietadlom, dúfam že spadne. Ak autom, že nabúra a zhorí na popol!

„Zayn, je mi to jedno." Ako to poviem, obaja na seba zostaneme čumieť, letí mi už bolestivejšia facka, schmatne ma za rameno a ťahá ma von z tej ozrudnej miestnosti, kde som bol celú večnosť. Ani za mohutnými dverami sa to nelíši, steny z chladného kameňa, ale otvorí jedny dvere, kde ma bez štipky ľútosti hodí na zem. Miestnosť je malá, skôr pivnica. Dva metre krát meter, nanajvýš.

„Dva dni bez vody, jedla! Vandľa! Zadus sa svojím smradom." Rýchlo sa odrazím od steny, aby som sa dostal von, ibaže je rýchlejší a hlavne silnejší, zámky silno zacvaknú.

Nenamáham sa búchať na dvere, zbytočne by mi to ubralosíl. Dokonca neplačem, síce slzy vypadnú. Po prvý krát sa usilujem dotknúťprstami chrbta, ruku odtiahnem v tom okamihu, ako zacítim zvláštnechrasty. Smrknem, sadnem si na zem schúlený do klbka, aby mi toľko nebola zima.Takže... dva dni.

Okay máme tu ďalšiu časť, ktorá...neni až taká sado-maso :D No uvidíme, ako sa Louis vyrovná s týmto trestom od Zayna, aj keď dva dni bez vody nie je bohviečo 

Ľudia držte mi zajtra palce robím komisionálky z konverzácie :D Papa