Prejde mnoho času, až sa z ničoho nič objaví Perrie s vandľom a miskou čistej vody. „Chcú, aby som umrel hladom?" zamrmlem si popod nos po vyčúraní. Vodu pijem pomaly. Vychutnávam si každý hlt, lebo len Diabol vie, kedy sa znovu napijem.
„Buď rád, že máš to, čo máš." Šepne. Znovu je smutná. Keď sa o mňa starala, bývala tu dennodenne pár hodín, aj sa usmiala. Hrala sa so mnou, teraz sa ma ledva dotkne.
„Čo sa deje, Perrie? Je to kvôli mne?" Pokrúti hlavou, vezme veci a onedlho odchádza. Táto samota mi lezie hore krkom! Začínam šalieť, niet sa s kým porozprávať, niet o čom! Chcem vidieť mamu, sestry aj ostatných zo školy. Keby sa mám dokonca rozprávať s učiteľkou z matematiky, ktorú nenávidím, dal by som za desať minút s ňou hocičo!
Zaujíma ma, ako to zvláda matka s obchodom, či jej vypomáha Lottie, veď ostatné sú ešte maličké. Je na všetko sama? Zas? Užíva lieky ako má, veď každý večer som jej pripomínal, aby ich užila. A čo môj najlepší priateľ Chris? Je im za mnou smutno? Ako mne za nimi? Premýšľajú nad alternatívou, že žijem, ale som niekde pochovaný zaživa?
„Dobrý deň, pane." Pozdravím ho na kolenách, jak mile zbadám postavu s dlhšími vlasmi.
„Fíííha!" na to zapíska a so širokým úsmevom zastane pred nosom. „Počul si Zayna?"
„Áno, pane."
„Dosť nahlas?" S prikývnutím zopakujem vetu. „Si hladný?" Má cenu odpovedať? Určite sa len vysmeje, keď odpoviem pravdu. Prečo by aj nie? Včera, možno predvčerom, mi to napľul do ksichtu, že nájdem len utrpenie.
„Nie, pane." Bleskovo nadvihne prstom bradu, stretávam sa s temnými očami a ironickým úsmevom.
„Klamať sa nemá. Tak naposledy: Si hladný?" Prikývnem, už idem dopovedať obľúbenú repliku – áno, pane -, no neupozorní ma. „Tak sa do toho pusť." Ukazovákom zo mňa prejde na svoj mini kopček v džínsoch.
Zvyknem si na bolesť, ponižovanie, nadávky ale na toto nie. Tento človek, dokáže prekvapiť, dokáže sa mi vždycky viac a viac zhnusiť. Ako? To nechápem. Myslel som, že nič horšie než to, že pre niekoho iného mám vybrať, ako bude trpieť, neexistuje. Momentálne mam chuť zvracať, kopnúť ho tam a utiecť.
Počkať! Utečiem! No jasné... stačí... si ho vziať do.. pusy, zahryznúť, on bude v bolestiach a môžem utiecť. Ale kam? Kadiaľ sa vychádza? Chodba bola síce dlhá, ale všade len kamenné steny, videl som ešte jedny dvere, kde však viedli? Čo ak tam sa nachádza Zayn s Liamom? Tento nápad zahodím za hlavu a sledujem ho rozopínať gombík so zipsom.
„Prosím, toto nemôžem." Vzlyknem, zasmeje sa na mne. Mohol som očakávať, že to pochopí a nechá ma?
„Davaj, lebo ti dám dôvod, aby si nemohol!"
Z boxeriek mu ide tiež tá vôňa/parfum, čo z celého tela. Isteže, som Nialla par razy urobil pusou, ale s hrôzou musím v myšlienkach uznať, že tento tu ho má o dobrých pár centimetrov väčší. Nevnímam maličkosti, podrobnosti, proste zavriem oči a dám si ho do úst. Odporovať mu? Na čo? Nakoniec by si ma potom možno vzal celého, čo nikdy nedopustím!
„Och, fuck." Vzdychne, mne ide vybuchnúť hlava. Za každým pohybom k jeho bruchu ma napne od znechutenia. Zabijem sa, bude to ľahšie. Nebudem jeho kurva, nenávidím ho! Sám so sebou po tomto zážitku nebudem môcť žiť. Alebo poprosím jeho, aby ma zabil, určite to mieni urobiť dlhší čas. Pred tým ma však zničí, aby zo mňa nezostal kúsok toho, čo som býval. Žiadna dôstojnosť, starostlivosť o druhých, milosť, môj úsmev... Do očí mi vbehnú slzy zo spomienok.
„No tak, Loui, máš krásny úsmev!"
„Mami, prestaň!" Smial som sa ešte viac, keď sa ma v obchode snažila odfotiť s mladou susedkou.
Neoboznámil som ju s tým, že som pravdepodobne gay, že chodím s Niallom. Brala ho ako môjho kamaráta, no teraz o tom istotne vie. Lottie jej to vyklopila alebo našla môj starý denníček. Naposledy som doň písal ako šestnásťročný. Vtedy som prvýkrát pobozkal chalana...
„Bože, hlbšie!" Prirazí ma až k jeho bruchu, na čo mám chuť kašľať, preto sa usilujem odtiahnuť. Zdrapí ma hrubo za vlasy a idiotsky priráža. Nevládzem mu odporovať, nechám si znásilňovať ústa, kým ma sám neodtiahne a s hlbokými stonmi si párkrát neprejde po celej dĺžke, aby sa dokončil. Sto chutí si odpľuť, tú jeho sprostú voňavku cítim všade, dokonca v ústach! „Poďakuj."
Jasné, ďakujem za to, že si ma donútil ti vyfajčiť! „Ďakujem."
„Bude sa o teba starať Liam, keďže Zayn je vo veľmi zlom stave." Spraví dlhú odmlku, pri tom kuká na mňa. Aha!
„Áno, pane." Zasmeje sa s pokrútením hlavy. Ale už nie tak škaredo, nevraživo, sebecky, zosmiešňujúco. Toto je úprimné a mne oči zaplavia slzy. Tak krásny smiech a také hovado!
„Čakal som, že zaďakuješ, aj keď ja by som mal tebe, hm?"
„Ďakujem, pane." Šepnem, po štvornožky sa schovám v kútiku na plachte.
Dlho na mňa hľadí bez slova, čo mi je nepríjemné. Až nakoniec tvrdým hlasom povie: „Chápem, že sa nik nesťažoval." Pootvorím pery, že sa spýtam, či mu nejeblo, on sa však otočí a neukáže sa pekných pár dní.
Pre vás možno priskoro, no ja som už musela dať Larry moment! :D Síce násilnícky ale musela! :D
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
