Prešiel mesiac, je však možné, že len týždeň. Mne to pripadá sťa večnosť. Čumieť do týchto drbnutých kamenných stien, na blikajúcu žiarovku alebo reťaze trčajúce z plafónu. Netíšim svoju osamelosť knižkami, občas si prajem, aby mi preplo a všetko prestalo dávať zmysel. Aby som nepremýšľal, koľko tu som, čo je s rodinou a čo bude so mnou. Pár strán som už vytrhol a tenkými listami sa snažil prerezať si žily. Vždy sa buď pokrčili, prinajhoršom som sa porezal len na povrchu.
Momentálne stojím oproti stene a jemne vrážam hlavou do tehiel, ignorujem prichádzajúcu osobu. Perrie, Liam. Jedine jeden z nich, Niall za mnou nechodieva.
"Viem, že je to dlho Louis. Naozaj dlho, no musíš to vydržať! Ja sa nemám o nič lepšie."
Odfrknem po jej poslednej vete. Môže sa aspoň prejsť po chodbe, vojsť do miestnosti, kde je to pravé svetlo z vonku a nie z lampy. Vojsť ku nemu do spálne a upratovať. Má toľko možností!
Z myšlienok ma vyruší jej odkašľanie, preto na ňu kuknem. "Niečo sa povráva. Nemala by som ti to hovoriť."
Zamračím sa, aj tak to nemám komu povedať. Hah, na vlastných myšlienkach sa začnem smiať, to ona na mňa hľadí sťa na blázna. Nuž čo, podarilo sa mi to. Je zo mňa psychicky narušený človek!
"Louis, vraj si tvoj pán niekoho-"
"Môj pán?! Je to takisto aj tvoj pán." Zasmejem sa. "Ale pokračuj." Rýchlo pretočí očami.
"Náš pán si niekoho donesie." V prvom rade mi hlavou preblesne hnev, neskôr žiarlivosť, nakoniec sa však usmejem a cítim, ako mi bizardne natrhuje kútiky úst, začne mnou otriasať smiech. Hodím sa na špinavý paplón, ani ja sám som neni najčistejší.
"Perrie?" Ozvem sa, ako náhle je záchvat za mnou. Ľahne si vedľa mňa a zozadu ma silno objíme.
"Áno?"
"Na čo mám teda čakať?"
"Ako na čo?" Ešte vyše sa ku mne pritúli, určite za tie roky nemala možnosť cítiť teplo iného ľudského tela, než toho môjho. S výnimkou znásilnenia.
"Doteraz som čakal vždy naňho, aspoň na niečo. Lenže teraz už nemusím čakať, tak... na čo?"
"Na vyslobodenie, Louis."
"Skôr sa zabijem ako vyslobodím." Vtedy si ma prudko otočí k sebe a s vypúšťajúcimi slzami mi schytí tvár, donúti ma pozrieť jej do očí.
"Už nikdy! Nikdy takto nehovor Louis! Raz z tadiaľto vypochodujeme ako víťazi, jasné?!"
Pokrútim hlavou, už som stratil nádej. Hah, toľko som sa tu naučil, o ľuďoch no hlavne o sebe. A na čo? Aby som umrel? Aby som nadobudnuté skúsenosti nikdy nevyužil? Samé otázky, vždy len otázky, no odpovede má len Diabol, od neho sa nič nedozviem. Nemá city, nebude mať, som hračka a tak žiť nemôžem.
"Dnes mi máš doniesť jedlo, však?" Kývne na súhlas stále žmúriac, nevie nič. "Vezmi so sebou ihlu, bárs aj drôtik, nikto nebude vedieť, že si mi pomohla." Syčím na ňu a ona od prvého slova len krúti hlavou a opakuje, že to nedokáže urobiť. "Vždy si sa snažila, aby mi bolo čo najlepšie, však? Nijak inak mi už nepomôžeš, Perrie. Prosím!"
Odsotí ma od seba, ani nič nepovie, rozbehne sa preč, aby už ďalej nemusela hľadieť smrti do tváre.
*
Prekvapí ma Liam nesúci mi večeru, usmieva sa a ešte mi roztrapatí vlasy. Prichádza s knihou, jednou. Kým jem, ticho si z nej číta, občas sa zasmeje.
"Čo to máš?" Isteže son zvedavý, čítať knihu ho vidím prvý raz!
"Už si dojedol?" Zohne sa pre misku, poloprázdnu, chytím ho za ruku a poprosím, aby ešte nešiel.
"Louis, na samotu si si už mohol zvyknúť, nie si malé decko."
"Som malé decko! Mám osemnásť rokov! A sám dobre vieš, že na zlé veci sa zvyká ťažko. Neujdem, prosím! Len ma na malú chvíľu vezmi preč z tejto odpornej miestnosti. Zostane to medzi nami dvoma, fakt prosím!"
Nesmeje sa mi, ako by to bol urobil Zayn, ani ma za prosbu nezbije, to dokáže len Diabol. Podá mi ruku, aby sa mi ľahšie postavilo a ako prechádzame cez železné dvere, sám tomu nemôžem uveriť.
Na chodbe začuť zvuky gitary, spoznám Niallove tóny a na duši, o ktorej som začínal pochybovať, že ju mám, sa mi uľaví. "Ďakujem ti." Šepnem, následujem ho do izby, kde som bol raz v živote, tam je svetlo bez lámp a ocitám sa v slnečnom svetle. Krásne biele steny, malá kuchynská linka z čerešnového dreva. Niall sa na mňa cerí z kutice izbietky, sedí na lavici za stolom, prestane brnkať po strunách, ibaže za tým sa rozplače, tvár si schová.
"Prepáč mi to!"
"Niall, to je v poriadku." Dlho sa pozerám na okno objaté naozajstnými lúčmi, chcel by som sa ho dotknúť a cítiť to teplo, aby mi už nikdy nebola zima.
Ach baby! Zas píšem na telefóne, keďže nejde wifina! Ale nevadiiii :-D len neviem ako budem pridávať lebo mám novú robotu a pred chvíľou som sa z nej vrátila rano o 5 vstávam aby som tam zas šla :-D do toho mám ešte školu v sobotu takže... na piču :-D
Inak sa vám časť páčila?? Mne osobne áno, pretože Louis sa konečne posunul ďalej a má prístup už všade :-)
Isteže ďakujem za votes minulej časti! Love yaaaa :-* :-D
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
