Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
"Miško, prosím ťa, zlez z toho stromu. Môžeš si ublížiť, mamička s ockom by boli smutní, keby zistili, že sa ti niečo stalo," snažím sa prehovoriť môjho zverenca, ktorého mám už týždeň na starosti a zatiaľ moje doterajšie pokusy o zlánarenie ho dolu zo stromu, na ktorý sa neviem ako kvôli svojej miniatúrnej výške dostal, dopadli neúspešne.
"Bé, bé, som väčší ako ty! A nezleziem!" trucuje a vyplazuje sa mi.
"Mamička si po teba o malú chvíľu príde a prinesie ti množstvo darčekov a sladkostí, si si istý, že to chceš prepásť? Dobre, tak ich ponúkneme ostatným deťom, ktoré sa hrajú pekne na zemi a poslúchajú dospelých," idem na neho s vyjednávacou metódou a modlím sa, aby zabrala, keďže o malú chvíľu si ho jeho matka naozaj príde vyzdvihnúť a vysvetľovanie, ako sa jej päťročnému synčekovi podarilo vyliezť na konár stromu za môjho dozoru, by asi nevyzeralo pre mňa práve najlichotivejšie.
"Neverím ti! Musíš mi dokázať, že hovoríš pravdu!"
"Zavoláme jej a ona ti to dosvedčí, ale budeš ma počuť len tak, keď zlezieš naspäť na zem k nám ostatným. Pozri, aj tvoji kamaráti tu na teba už čakajú."
"Zleziem, ale iba vtedy, ak mi zatancuješ Smejka a Tanculienku a zaspievaš Budkáčik a Dubkáčik!" kričí na mňa zhora a hompáľa nohami zvesenými z konára.
"Sľubuješ?" opýtam sa nedôverčivo.
"Sľubujem!" prikývne a zatlieska mi do rytmu. No nič. Musím svoje slovo dodržať. Našu situáciu si už stihli všimnúť všetky mamičky s deťmi nachádzajúci sa na detskom ihrisku a rovnako tak aj okoloidúci, ktorí čakajú na Miškove vrátenie sa naspäť na zem a odsudzujúco krútia hlavami nad mojou nezodpovednosťou. Nechcem sa obraňovať, ale vážne to nie je moja chyba. Hral sa v piesku so svojím vedierkom a hrabličkami a požiadal ma, aby som mu do stánku zašla kúpiť jablkový džúsik, keďže mu nechutil ľadový čaj, ktorý som mu stihla pripraviť pred našim odchodom. Keď som sa však vrátila, v piesku ho nebolo a veselo ma zdravil z konára priľahlého stromu, ktorý nie je až taký vysoký, ale pre päťročné dieťa predstavuje hrozbu. Bola to chvíľa, prisahám! Netuším, ako sa mu to za taký krátky čas podarilo.
"Svetom blúdia papkáči, kvík, kvík. Miesto nosa rypáčik, kvík, kvík. Napapaní, či lační, kvík, kvík. Budkáčik a Dubkáčik," spievam a pritom pochodujem. V pamäti lovím správne kroky a premýšľam nad choreografiou z videoklipu, ktorú sme si za posledné dni prehrávali najmenej stokrát. Pochodujem, tlieskam a predpažujem ruky a nohy do strán.
"Nevyzeráš ako oni! Nepáči sa mi to! Nemáš na sebe oblečené tie ružové obleky ani ružový noštek s uškami!" spiera sa a aj napriek môjmu tancu a spievaniu sa nepohýna z miesta.
"Miško, odkiaľ mám teraz vziať ten oblek? Nechali sme ho doma, teraz sme v parku, tu ho nepotrebuješ," milo sa mu prihováram a vystieram ruky dopredu, čím mu naznačujem, že ho chytím a nemusí sa báť zísť dole.
