Svet jej topánkami ✔

Kapitola 16 - Prehraná stávka

Félix

Jej názory sú... ani poriadne neviem, akým slovom by som ich mal opísať, pretože nie je normálne, aby nejaký človek hovoril takto prostomyseľne. Verí na celoživotnú lásku a spriaznenú dušu. Neviem, aké to tam vonku je, ale mám pocit, že ju tam tí ľudia zožerú zaživa. Jej tá naivita môže uškodiť. Ona si o každom myslí, že sa v ňom nachádza dobro. To nie je vonkoncom pravda. Nie u všetkých môžu prevažovať tie svetlé stránky. V nej áno. Ak tam hore existuje nejaké pomyselné nebo, ona má dopredu zakúpenú vstupenku do prvého radu. Ja by som sa nedostal ani len na zoznam zvažujúcich. Pravdepodobne nie som dobrý človek. Nepatrím tam. Ani si nezaslúžim dostať miestenku. Znovu som to urobil. Diskutoval. Neviem to ovládať. Keď sa s ňou pustím do reči, je náročné to stopnúť a zastaviť. Musím sa premáhať zo všetkých síl, aby som sa k tomu odhodlal. A to je zvláštne, pretože po väčšinu času s jej názormi nesúhlasím. Sú to len hypotézy, ku ktorým ju doviedlo to nekonečné pozeranie zamilovaných filmov a rozprávok. Kvôli ním sa pozerá na všetko tými ružovými okuliarmi. Nedokáže vidieť tie zlé aspekty. Alebo od nich len odpútava pozornosť a prehliada ich. V tom jej svete sa zlo nenachádza. Všetko je pekne ako má byť. Šťastíčkové a čarovné. Medzi ňou a čudesným exotom je len tenká hranica. Lenže je tak neuveriteľne roztomilá a sladká, že je prakticky bezproblémové odpustiť jej tú naivitu. Získava si ma. Zachádzam s ňou hlbšie. Má v sebe niečo neopísateľné, s nikým podobným som sa ešte nestretol. Nikto nebol taký, ako Lujza Rojková.

Prečo práve opatrovanie? Z akého dôvodu by si niekto dobrovoľne zvolil staranie sa o decká? Nie sú príjemné. Neustále vreštia, rumádzgajú a nikdy sa im nedá úplne vyhovieť. Vždy si želajú práve to, čo nemôžu mať. Asi som alergický na ľudský kontakt. Vadí mi tá človečina. Nie som normálny, ale aspoň som si toho vedomý. Ona je však výnimkou po dlhom čase. Dobre, je tak trochu primitívna, ale stále je to v rozsahu medzí. Nemám chuť strčiť si do uší ostrúhané ceruzky a prepichnúť si nimi bubienky, len aby som ju už ďalej nemohol počúvať. Aspoň sa vymaňuje z toho zástupu nudných ovečiek. Je pútavá vo všetkých smeroch. Od svojich topánok až po výstredné oblečenie a šialené účesy. Myslím na ňu aj napriek tomu, že už odišla. V posledných dňoch o nej premýšľam často. Stratí sa z môjho dohľadu po prejazde kopcom. Tam sa naše cesty končia. Ona odíde do svojho sveta, v ktorom sa nenachádzam. Má vlastnú rodinu. Azdaže má aj pravdu. Na ňu láska čaká. Má nárok na spriaznenú dušu. Je mladá, krásna, zdravá a plná optimizmu. Každý chlap by bol šťastný, keby ju mohol nazývať svojou partnerkou. Nečudujem sa Hugovi, že si na ňu robí zálusk. Pochopiteľné, že ju považuje za atraktívnu. Keď sa na mňa pozrie svojimi veľkými očami, som vďačný za to, že sa nachádza až za sklom. Sála z nich nevinnosť. Pri dlhšom pozeraní by som sa v nich rozhodne stratil. Je prirodzene krásna. Nepotrebuje sa prikrášľovať. Som chlap, všímam si ju. Ona sa na mňa nebude nikdy pozerať takýmito očami. Som pre ňu len obyčajný chorý chlapec, ktorý je utiahnutý do seba. Aj sám si dokážem priznať, že nepôsobím na ženy príťažlivo. Tie letia na mužov podobných Hugovi. Nemám zo seba komplexy, ale občas je potrebné zhodnotiť situáciu triezvymi očami. Nemal som kamarátov a nebudem mať ani partnerku. Netúžim po nej. Ľúbostné záležitosti idú mimo mňa. Nie je to parketa, v ktorej by som sa vyznal. Predpokladám, že muži tam vonku mali svoj prvý bozk v dvadsiatich dvoch rokoch dávno za sebou. Pravdepodobne na neho už aj stihli zabudnúť. Nie je to pre nich veľká veda. A nie je správne porovnávať sa s nimi. Nie som ako oni. Nemám tú mužnosť, na ktorú zbalil otec moju mamu. Ženy sa na mňa pozerajú so súcitom. Nevidia vo mne chlapa. Som za zenitom. Čo je na tom však najvtipnejšie, je fakt, že som v tejto invalidnej a penzijnej fáze už od svojho narodenia. Nikdy tu nebolo obdobie, kedy by som bol v zenite.

"To ma ani neprídeš privítať?" vyruší ma z myšlienok môj otec a opiera sa ramenom o zárubňu dverí.

"Vitaj doma," odvetím a prevrátim si stranu knihy, do ktorej som sa pustil, ale nedokázal sa koncentrovať a nakoniec ju vlastne ani nezačal čítať.