Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
Félix
Opustím brány tohto domu. Dnes je ten deň. Som navlečený v sterilnom žltom skafandri a mám na tvári rúško a na hlave špeciálnu masku s uzavretým vzduchovým otvorom, ktorá tiež zabraňuje šíreniu choroboplodných zárodkov. Nehľadiac na fakt, že včerajší celý deň som strávil v antibakteriálnom kúpeli. Vážne celých dvadsaťštyri hodín. Dalo by sa povedať, že som maximálne chránený, ale nie je to stopercentné. Budem na čerstvom vzduchu po takmer dvadsiatich rokoch. Keď mám byť úplne úprimný, trochu sa obávam, ale na druhú stranu som nadšený, pretože ak to všetko dobre dopadne, budem môcť viesť normálny život a na toto dlhoročné vezenie budem už len spomínať. Stane sa spomienkou na to, čo kedysi bývalo.
V nemocnici je na môj príchod už všetko pripravené. Zariadili miestnosť presne len pre mňa, ktorá sa pýši rovnakým vybavením, ktoré som mal aj tu doma. HEPA filtre, vzduchotesné stropy a systém, ktorý vytvára plynulý tok vzduchu priamo zo stropu do podlahy. V takomto prostredí sa neprenášajú baktérie. Ešte som to nevidel, ale spolieham sa na Hugov opis a všetko to tam dopredu skontroloval, takže sa nemusím obávať toho, že to pre mňa nebude bezpečné. Lekári konzultovali môj stav a z ich výsledkov som na túto terapiu vhodný. Nič nebráni v tom, aby som sa do toho pustil. Dokonca aj Lujza je už na palube. Vidím, že sa o mňa bojí, ale akceptovala moje rozhodnutie. Nesnaží sa ďalej mi ho vyvrátiť. Tie uplynulé dni bez nej boli náročné. Nevedel som, či sa ešte vráti späť. Nejakým spôsobom som však nestratil vieru. Zdôveril som sa jej s týmto razantným krokom z ničoho nič, je samozrejmé, že potrebovala čas na premýšľanie.
Hugo si všimol mojej mizérie a zašiel za ňou. Vtedy som hovoril, že je len mojím ošetrovateľom a nechodil by sem, keby som ja nebol jeho pacientom. Už viem, že som sa mýlil. Je mojím kamarátom. Najlepším dokonca. Som mu vďačný za všetko, čo pre mňa v minulosti robil a stále robí. Ani on to so mnou nevzdal. Vydržal moje nálady, návaly zlosti a kreténske správanie. Ustál to. Takých ľudí si musíte vážiť, pretože ich vo vašom živote nie je mnoho. Vážim si ho ako človeka. Nehovorím mu to často, obzvlášť kvôli tomu, že dojemné výlevy si nechávam len pre Rojkovú, ale mám ho naozaj rád. Nemám súrodenca, preto nemôžem logicky poznať súrodeneckú lásku, ale on mi istým spôsobom nahrádza brata. Vždy sa o mňa staral a robil všetko pre to, aby mi pomohol.
Mal som jedenásť, keď sa tu po prvýkrát objavil. Aj on bol prirodzene mladší, v tom čase ešte stále študoval a moje opatrovanie pre neho predstavovalo povinnú prax nariadenú vysokoškolským systémom. Mama mala v tom čase uverejnený inzerát, pretože opatrovateľka, ktorá tu bola predtým, odišla do dôchodku a hoci k nám chodievala sestrička z nemocnice, ona si dala za cieľ nájsť niekoho, kto bude pre mňa kedykoľvek k dispozícii. V tom čase som mával prehliadky častejšie. Ráno, na obed a ešte aj večer. Ozvalo sa nám mnoho ľudí. Všetci boli nudní a evidentne prišli len z dôvodu, že ich tlačí finančná situácia. A potom mi mama predstavila Huga. Mladého a neskúseného študenta medicíny, ktorý podľa jej slov prejavil veľkú dávku nadšenia po oznámení, že sa bude starať práve o nosiča choroby s poruchou imunity. Že vraj chcel byť pripravený a naštudoval si všetky možné materiály a články, v ktorých sa písalo o ťažkom kombinovanom imunodeficite. Na mamu to zapôsobilo. A hoci som z neho ja rovnaké nadšenie nezdieľal, privolil som, aby sa stal mojím opatrovateľom, najmä kvôli tomu, že som svoju úbohú mamu už ďalej nechcel trápiť. Hľadanie toho správneho ošetrovateľa totižto vyzeralo asi nejak podobne, ako pátranie po správnej opatrovateľke. Po prvom stretnutí som im hovoril jasné nie.
