Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
Toto správanie nie som ja a som si toho vedomá, ale nedokážem zmeniť to, čo práve teraz cítim. Je pripravený to urobiť a nemyslí pri tom na dôsledky svojho konania. Hugo jasne hovoril, že je to rizikové a nemusí mu to pomôcť. A hoci o tom nebezpečenstve veľmi dobre vie, aj tak ho podporuje. Mala by som urobiť to isté? Stáť pri ňom a pozerať sa na to, ako sa svojím správaním rúti do záhuby? Odmietam to. Nebudem sa nečinne prizerať, ako si ničí život len kvôli tomu, že ma chce vziať na prechádzku. Stačí mi, že je pri mne. Ja viac nepotrebujem. Nechcem, aby kvôli mne riskoval svoj život a púšťal sa do kadejakých terapií, ktoré nie sú kompletne bezpečné. Prečo si myslí, že by nás nečakala budúcnosť? Dokážem si ju predstaviť. Asi ho naozaj nedokážem pochopiť. Nemýlil sa. Neviem, aké to je byť ním. Som smutná a ani neviem prečo. Nemám na to dôvod. Nemôžem sa rozhodovať za neho. Má právo na slobodnú vôľu. Tvoríme pár len mesiac. Nemusí svoje rozhodnutia konzultovať so mnou. Môže konať slobodne a bez zdĺhavého preberania pre a proti. Mala by som byť za neho šťastná. To je predsa to, čo som od samého začiatku pre neho chcela, nie? Aby sa vyliečil a ja by som mu pritom mohla ukázať všetky tunajšie krásy vonkajšieho sveta. Ale toto nie je to, čo som chcela. Nie za podmienok, že by bolo jeho zdravie vystavené riziku.
Šliapem do pedálov a nasávam vôňu čistého vzduchu. Je vlhko a cítiť, že niekde v blízkom okolí napršalo. Vietor nadnáša lístie do vzduchu a je pomerne studený. Oziaba mi ruky položené na bielej rukoväti. Zastavím bicykel nohami a ohrievam si ich dychom. Porozhliadam sa po okolí. Slnečnicové pole sa výrazne preriedilo. Svieti na ňom už len niekoľko hlávok, ktoré pomaly začínajú vädnúť. Obloha je zatiahnutá a slnko nebolo vidieť celý deň, a hoci je pomerne málo hodín, aj stmievať sa začína omnoho skôr. Všetko sa mení, príroda, počasie, ľudia... A teraz neviem, či som sa za tieto štyri mesiace zmenila aj ja. Moja reakcia by na túto tému bola iná. Priala by som mu to a ani len omylom nepomýšľala nad tým, že by mu mohlo niečo hroziť. Myslela by som pozitívne a nič iné by som si nepripustila k telu. Asi som sa zmenila. Netuším. Mám v hlave chaos a je mi smutno, že som len tak odišla a nechala ho tam samého. Milujem ho celým svojím srdcom a prajem mu, aby to vyšlo a my by sme mohli viesť život, ktorý by zahŕňal vonkajšie vychádzky, ale na druhú stranu mi v hlave tkvú nevysvetliteľné obavy z toho, čo ak by... Oznámil mi to tak náhle. Možno tým to je. Zaskočil ma nepripravenú. I keď si nie som istá tým, či by sa moja reakcia zmenila aj v prípade, keby sme o tom len nezáväzne diskutovali.
Sú len dve hodiny. Tyly je pravdepodobne s Tomášom. Postupne sa približujem k nášmu domu a prázdnej ulici, po ktorej nepobehujú deti. Nepamätám sa, kedy naposledy som prišla domov takto skoro. Okrem nášho rande som sa nepretržite vracala po šiestej a niekedy až o pol ôsmej. V posledných dňoch som si svoj pobyt v jeho blízkosti často predlžovala. Ťažko sa mi ho opúšťalo. Dnešok je však iný prípad. Odišla som dobrovoľne. Nemusel ma o to požiadať, proste som to nezvládla a potrebovala čas pre seba. Nesúvisí to s ním. Alebo čiastočne možno aj áno. Aktuálne nemám príliš veľký prehľad a nevyznám sa sama v sebe. Vzala som si oddychovú prestávku, ale týmto premýšľaním sa skôr do svojho chaosu v hlave stále viac a viac zamotávam.
