Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Félix
Strávil som deň s Lujzou Rojkovou. Tejto vete sám nedokážem uveriť. Pravdou je, že nie je vôbec taká zlá, ako som si sprvu myslel. Je zábavná a neľutujem to. Prehral som stávku a nemôžem ju od seba viac odplašovať. Pravdupovediac si to už viac ani neželám. Viem, že na to neskôr doplatím, ale je mi s ňou dobre. Bojoval som s myšlienkou pripustenia si k telu nejakú ďalšiu a cudziu osobu. Snažil som sa o to ako sa len dalo. Skúšal som ju ignorovať, odpudiť svojimi negatívnymi slovami, uťahovať si z nej, pustil som jej aj ten hrôzostrašný film a po celú dobu sa správam ako jedno nevychované hovädo, a jej to predsa nevadí. Aj napriek všetkým vymenovaným veciam vytrvala dva týždne. Dlhšie, ako akákoľvek opatrovateľka, ktorá sa v tých dverách objavila. Ľudia sú niekedy silnejší, než sa zdajú. Kvôli nej tomuto možno už aj začínam veriť. Nikdy by som nepovedal, že by to duševné týranie, alebo ako by som to mal nazvať, mohla vydržať. Nepredpokladal som, že je typ človeka, ktorý by bol určený na takýto druh práce. Nie na opatrovanie, ale na pobudnutie v prítomnosti niekoho takého, ako som ja. Nedokázal som si predstaviť, že by sa mi s ňou mohlo podariť nájsť spoločnú reč. A predsa sme sa dnes rozprávali úplne nenútene a plynulo. Ona sa chce rozprávať, ja zas na druhú stranu som vždy radšej ticho mlčal a udržal to pri krátkych a strohých odpovediach. Vyznie to ošúchane a otrepane, ale je špeciálna. Ona áno. Patrí do tej perfektnej jednopercentnej skupiny obyvateľov našej planéty. Koná dobré skutky bez toho, aby za to žiadala niečo na oplátku. Má čistú dušu. Nepoškvrnenú zlom.
Scrabble. Nehral som to už dobrých pár rokov. Mám v ňom však už pomerne dobrú prax a naučil som sa kvôli tejto hre mnoho slov, ktoré väčšina ľudí nepozná, pretože ich v prvom rade vlastne ani nepotrebujú. Mojím cieľom bola vždy výhra. Neuspokojil by som sa s prehrou. Asi som potreboval byť dobrý aspoň v niečom. Ako som však rástol, zisťoval som, že nemám talent na nič. Hodiny klavíra sa nevyplatili, v písaní som nevynikal, v jazykoch som bol dobrý, ale rozhodne nie nadpriemerný, základy histórie som ovládal, ale nebolo by to niečo, čo by som vo svojom čase bol ochotný vyhľadávať. Na športy som kľavý a spievanie na verejnosti by som mal nadosmrti zakázané, pretože ak by som sa do neho pustil, všetky okná, vrátane mojej sklenenej steny, by sa rozlomili a praskli na milión kúskov. Ostávali mi len tie stolové hry, v ktorých som mal ako tak priestor na prejavenie. Hrávali sme v trojici, ja, Anna a Pavol. Po čase mi došlo, že možno nemám žiadne nadanie a vyhrávam len preto, že ma ľutujú a prehrávajú schválne. Keď som si to uvedomil, naštval som sa. Odvtedy som sa hracej dosky nedotkol. Až doteraz. Nepovedal som jej nie, pretože vyzerala šťastne a už ma nebaví kaziť jej zakaždým náladu. Hoci mám taký dojem, že u nej je to prakticky nemožné. Nestráca úsmev z tváre. Má ho na nej nasadený neustále. Aspoň teda určite po celú dobu, ako sa nachádza v tomto dome.
Rodičia sa stihli vrátiť. Kráčali za sebou, ako by sa ani vôbec nepoznali. Nepochopím, prečo v tom ich manželstve ďalej pokračujú. Bolo by najlogickejšie, keby sa rozviedli. Ani jeden z nich neprejavuje vôľu sa o tom porozprávať. Žijeme spolu všetci v jednom dome, v ktorom nie som uväznený len ja, ale aj oni dvaja. Boja sa urobiť ten krok. Prežili spolu polovicu svojej existencie, zrejme z toho dôvodu je pre nich také náročné vyložiť karty na stôl a pozrieť sa na svoju terajšiu situáciu racionálne. Ostávajú vo svojom manželskom zväzku len zo zotrvačnosti. Aspoň tak to vyzerá z môjho pohľadu. Neviem nič o láske, nebol som zamilovaný a netuším, aké to je žiť s niekým takú dlhú dobu, ale keď niekoho milujete, mali by ste vedľa neho sršať optimizmom a vyzerať šťastne, nie? Alebo je to len mýtus? Čo ja viem. Nejde mi do hlavy, ako sa môžu dvaja ľudia navzájom milovať natoľko, že sa zosobášia a majú spolu deti. Neviem si predstaviť, že by som bol v budúcnosti takých ľúbostných citov schopný. Pre mňa je láska len nerealizovateľným príbehom. Jej význam u človeka pre mňa zostáva nejasný. Nedokáže vyliečiť choroby. Nemá liečivé účinky. Z akého dôvodu ju potom ľudia vyhľadávajú a toľko na nej lipnú?
