Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Félix
"Vážim si, čo si pre mňa urobil," hovorí na mňa s vľúdnym pohľadom a vďačne sa usmieva. Vlastne vyzerá ako človek, ktorý len pred malou chvíľou vyhral v lotérii najväčší jackpot, taká šťastná je. A to som po ňu len poslal Pavla. Len som niekomu nakázal, aby po ňu išiel, neurobil som to osobne. Správa sa akoby bol tento počin najväčším hrdinským aktom.
"Nerob z toho veľkú vedu, Rojková. Kde máš svoj príšerný pršiplášť? Rozhodla si sa zo seba urobiť dámu?" reagujem na jej súčasný výzor, ktorý sa tomu jej vôbec nepodobá a vonkoncom jej nesedí. Vyzerá vtipne. Oblečenie jej je aspoň o dve čísla väčšie, nohavice o dobrých dvadsať centimetrov dlhšie a tá fádna košeľa je síce drahej značky, ale na nej vyzerá akoby ju vybrala niekde zo sekáča v zapadákove na rohu ulice. Má k ním obuté svoje nevkusné gumáky. Aspoň nimi zostala verná tomu katastrofálnemu štýlu. Nikto iný by nemal prípustné navliecť sa do podobnej kombinácie, pretože by ho s okamžitou platnosťou museli dať zavrieť na psychiatrickú liečebňu. Jedine Rojková. Jedine ona môže mať na sebe elegantné sivé nohavice s pokrčeným spodkom, bielou košeľou a krikľavými gumákmi s motýľmi. A ešte k tomu vyzerať otravne roztomilo a nežne s tým svojím nevinným výrazom a obočím, ktoré sa nadvihuje po každom slove pravidelne ako tikajúce hodiny.
"Je mokrý, musela som ich dať vysušiť a tvoja matka bola taká milá, že mi požičala svoje oblečenie."
"To vidím. Pre vlastnú bezpečnosť sa takto neukazuj na verejnosti. Tam ešte na tvoje šialené kombinácie nie sú pripravení ani zvyknutí."
"A ty si?" podíde bližšie a sadne si do kresla. Hádže na mňa potmehúcke úsmevy a čaká na moju odpoveď.
"Nezaujíma ma tvoj štýl. Som zvyknutý na kadejakých šialencov."
"Tým chceš povedať, že sa od tých predchádzajúcich neodlišujem?"
"Nie, len mám dojem, že si ešte švihnutejšia. Žiadny normálny človek by sa nepremával v daždi na bicykli. Nehľadiac na to, že si nemala ani len prilbu. To ti tvoje zdravie nie je vôbec cenné? Chápem, nikdy si nebola na hrane smrti a nemôžeš rozumieť tomu, že týmto svojím bezohľadným správaním môžeš o svoje zdravie ľahko prísť. Ale to je jedno. Rob si, čo sa ti len zachce. Nebudem sa do toho miešať."
"Nechcela som ťa rozčúliť, prepáč mi to."
"Ospravedlnenie je prvým prejavom viny. Neospravedlňuj sa, ak si nemyslíš, že si urobila niečo zlé. Nehovor to, čo od teba ľudia chcú počuť."
"Takže sa na mňa nehneváš?"
"Ak ti poviem, že nie, budeš šťastnejšia?" spýtam sa a ona ako na povel kývne hlavou na znak súhlasu. "Aj za podmienok, že by to nebola pravda?" pokračujem ďalej a zákerne stíchnem, aby som predal slovo jej. Zvraští čelo a špúli ústami, čo znamená, aspoň predpokladám, že premýšľa nad svojou odpoveďou. Má dievčenský výraz, prstami prechádza po povrchu stolu a centruje svoj zrak ku týmto nesystematickým pohybom, ktoré slúžia len ako chvíľkové rozptýlenie.
