Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
"Mamka, ocko, mohli by sme sa porozprávať, prosím?" ozvem sa, keď všetci sedíme pri stole v kuchyni a dostávam zo seba otázku, ktorá ma na jazyku škriabe už viac ako hodinu. Pozrú sa na mňa so spýtavým pohľadom, potom očami prebehnú jeden druhého a otočia sa na mňa so smelým výrazom, ktorý mi dodáva trochu viac sebaistoty.
"Samozrejme, srdiečko, stalo sa niečo?" prehovorí mamka a dlaňami mi prekryje ruku položenú na stole.
"Len vám chcem niečo oznámiť. Popravde sa vám s tým chcem zdôveriť už dlhšiu dobu, ale nedokázala som sa tomu odhodlať a nikdy nebola tá správna doba. Súvisí to s mojou budúcnosťou a plánmi do nej..."
"Nech sa ti páči, zlatko. Sme samé ucho a počúvate ma ťa. Sme tu pre vás dve s Tyly kedykoľvek to budete potrebovať, nemusíš sa obávať hovoriť s nami dvomi. Sme vaši rodičia, ktorí sú vždy pripravení vypočuť si svoje dve úžasné dcéry," povzbudí ma aj ocko, ako keby vytušil, že sa jedná o dôležitú tému a nahýna sa smerom ku mne, aby ma mohol pohladiť po vlasoch. Sťažka si vzdychnem, ale nehodlám z toho vycúvať. Musia sa dozvedieť pravdu o tom, že medicína nebola nikdy v rozvrhu mojich plánov.
"Vážim si, čo ste pre mňa stále robili a ja viem, ocko, ako veľmi si túžil po tom, aby tvoje dcéry získali vysoké vzdelanie a titul, ktorý by nám umožnil jednoduchší život, cením si, že si sa kvôli nám obetoval a tvrdo si pracoval, len aby sme mohli mať tento krásny dom a peniaze na štúdium, ale ja ich nebudem potrebovať. Sú vaše a ja proste necítim, že by lekárske prostredie mohlo byť pre mňa. Boli ste obaja takí šťastní, keď ste sa dozvedeli, že ma prijali na zdravotnú školu, nemohla som vám prekaziť ilúzie. Tie štyri roky neľutujem, pretože som sa naučila prekonávať samu seba a popasovať so situáciami, z ktorých som mala husiu kožu, ale už viac nemôžem dovoliť, aby som strávila ďalšie roky na mieste, ktoré ma nerobí šťastnou a nenachádzam v ňom vnútornú stabilitu. Vlastne mi skôr naháňa hrôzu a ja si nedokážem predstaviť, že by som mohla byť v budúcnosti lekárkou..."
"Srdiečko, je nám nesmierne ľúto, ak sme ťa niekedy prinútili myslieť si, že musíš spĺňať naše požiadavky na teba s cieľom, aby si nám vyhovela. Si dospelá žena, nikdy sme na teba nechceli klásť nátlak a tlačiť ťa do vecí, ktoré ti nie sú príjemné. Áno, tvoj ocko si vždy želal, aby ste získali vysokoškolské vzdelanie a zamestnali sa na lukratívnych pozíciách, na ktorých by ste nikdy nedostávali almužnu a popritom by ste pracovali od nevidím do nevidím bez štipky voľného času, ale nikdy nie za cenu toho, že by si sa kvôli nemu vzdala svojich snov. Ak nie je zdravotníctvo to, čo chceš, potom to pre teba nechceme ani my s ockom. Mala by si robiť to, čo ťa napĺňa a nehľadieť pri tom na naše rozmachy. Sme tvoji rodičia, ale nemáme právo zasahovať do tvojich osobných záležitostí. Môžeš robiť čokoľvek sa ti zachce, srdiečko, a vedz, že my ťa budeme vo všetkom podporovať a tvojimi fanúšikmi číslo jedna. Som len smutná, že si čakala tak dlho, kým si nám povedala pravdu. Naším úmyslom nebolo nikdy, aby si obetovala svoje šťastie skrz to naše."
